Vitajte v obci "Lysá pod Makytou"

...najkrajší kút v šírom svete...

 


Home
História obce - Obec a jej každodenný život PDF Tlačiť E-mail
Užívateľské hodnotenie: / 41
SlabéDobré 
Napísal Administrator   
Sobota, 14 Marec 2009 09:39
Obsah článku
História obce
Z najstarších dejín
Na prahu novoveku
Obec a jej každodenný život
Obyvateľstvo a domáca remeselná výroba
Farnosť a kostol
Celý článok

 OBEC A JEJ KAŹDODENNÝ ŹIVOT

  Obec Lysá pod Makytou je v historických prameňoch zapísaná pod rôznymi názvami : possessio Lyzza v roku 1471, neskôr Lyza 1475,1504-1554, Lysa 1532, Lizza 1598, Lisza Walachorum 1600, Lysa 1773, Lissza 1898-1902, Féherhalom 1907, a konečne od roku 1927 Lysá pod Makytou. Obec mala časti Barnovce, Benadín, Bezdedov, Brňovské, Diel, dedkovce, Drdákovce, Gábovce, Holcové, Jamy, Kamrlovce, Kozinové, Krátke, Krementová, Krchovce, Kucejovce, Luliakovce, Makynovce, Malovce, Moravčíkovce, Okrajkovce, Ondričkovce, Poľana, Polônka, Putalovce, Ráta, Rôtov, Sieklovce, Slamkovce, Šustové, Švehlovce, Vlkovce, Vnukovce, Vŕšek a Závrskovce.

Richtári obce od roku 1596 až podnes
  Na čele obce stáli vždy občanmi vyvolení a panstvom odobrení enegrickí a aktívni muži: škultét Martin Liský v roku 1600, škultét Ján Liška v roku 1699, z ďalšieho obdobia sú známi richári:/Andrej Klucka/1681,1701/,Andrej Trakula/1770/, Martin Trkula /1735/,Juraj Trkula /1756/,Ján Juričina /1760/, Andrej Trkula /1764,1770/, Andrej Keresteš /1771/, Juraj Halda /1773,1776,1777/, Ondrej Panik /1778/, Ján Kubaň /1779-1781/, Ján Zapečka /1782 ,1783,1786, 1788-1797/, Ján Keresteš /1816,1819/, Jan Backar /1829/,Andrej Furko /1830/, Štefan /Juraj?/ Paškala /1831-1836/, Ondrej Furko /1840/, Ondrej Škulán /1842,1843/, Ondrej Backar /1844-1846/, Andrej Kublan /1848/, Albert Formánek /1873/, Ján Šulík /1887.1899,1903,1905/, Juraj Janiček /1906-1911/, Ján Putala /1912-1917/, Jozef Michalec /1921-1922,1924-1927/, Martin Martinček /1923/, Martin Janiček /1928-1931/, Ján Kuzma /1932-1938/, František Vnuk /1939-1940/. , Ján Kuzma /1942 – 1944/, Pavol Trnka /r.1945/, Ján Škuláň /r.1945/, Štefan Janíček /1946-1947/, František Milko /1948-1949/, Augustína Kubáňová /r.1950/, Jozef Kadlec /r. 1951/, Štefan Danihlík /r.1951/,František Dlábik /r. 1952/, Cyril Gabko /1953 – 1959/, František Milko (1960-1968/, Ján Hrušo /1969-1970/, Augustín Janíček /1971-1980/, Jozef Gabko /1981-1989/, Anton Rusňák /1990-1991/, Jaroslav Kohút /1992-2002/ Jozef Gabko /2003-2006/, Ing. Pavol Gábik /od roku 2007/.

Predstavenstvo obce
  Predstavenstvo obce tvorili notár / vo veľkých obciach sa volal obecný notár, resp.v okrese okresný notár/, obecný alebo okresný lekár, richtár, druhý richtár /, boženík, podrichtár alebo súdný richtár/, prísažní, obecný sirotský otec, pokladník, pôrodná baba a obhliadač mŕtvol. Služobný personál obce bol: lesný hájnik, nočný hlásnik a obecní sluhovia /napr. bubeník - kisbiró, poštový posol a pod./ Obecné predstavenstvo, /okrem notára a lekára/, volili spomedzi seba právoplatní voliči z obce. Vyvolený občan musel byť aspoň 24 ročný. Do obecného predstavenstva nesmel byť zvolený kňaz, učiteľ, štátny a stoličný úradník a krčmár. Tiež nemohol byť zvolený niekto, kto mal v rodine richtára, notára alebo pokladníka. Notára a lekára volil obecný výbor. Lekár a pôrodná baba museli byť samozrejme ľudia s príslušnou kvalifikáciou.
  Obecný richtár bol hlavou predstavenstva. Bol zodpovedný i za vyberanie daní a spôsob ich vyberania. Peniaze opatroval pokladník, evidoval ich notár, ale oboch musel kontrolovať richtár. Dane sa platili štvrťročne, v opačnom prípade daňovník platil úroky z omeškania. Proti zle platiacim občanom musel richtár zakročiť exekúciou. Upozornil ich „písmom“, prípadne napomenul verejným vybubnovaním. Ak ani toto nepomohlo, zobral richtár od previnilca zálohu, ktorú mohol do 15 dní vymeniť /vyplatiť/. Ak nevyplatil, čakala ho už len licitácia - dražba. Bolo však nepísaným pravidlom, že „múdry richtár a exekútor nikdy nemávajú vo svojej obci licitácie“. Richár mal snahu pekným slovom, múdrou rečou, ľudskou prísnosťou každého naviesť, aby svoju daň zaplatil - veď od jej nezaplatenia sa nikto nemohol oslobodiť!
  Podrichtár, alebo boženík, zastupoval richtára, ktorý pre nemoc, resp. neprítomnosť nemohol zastávať svoj úrad.
  Pokladník opatroval obecné, štátne, stoličné daňové peniaze a všetky na spôsob daní prijaté peniaze. Spôsob spravovania obecných a stoličných peňazí upravovali štatúty obcí a stolice. Záznamy o príjmoch a výdavkoch obecnej pokladnice museli byť presne evidované. Za obecný rozpočet zodpovedali spolu s pokladníkom richtár a notár.
  Sirotského otca - tútora musela mať zo zákona každá obec. Bol členom predstavenstva a spoločne s notárom vybavoval všetky záležitosti sirôt v obci.
  Obec mala na každých 100 duší jedného člena v obecnom výbore. Obecný výbor v Lysej mal 14 členov.
 Obecný výbor rozhodoval o vnútorných záležitostiach obce, ustanovoval štatúty, dozeral na činnosťou úradníkov a stanovoval platy obecným predstaveným a sluhom. Veľmi dôležitou úlohou obecného výboru bolo manipulovanie s obecným majetkom a vyrubovanie obecnej dane. Medzi hlavné zdroje príjmu obce patrili rôzne dane, napr. od živností, prenájmu pôdy, poplatky od dobytka, včelých úľov, od fajčiarov , desiatok z husí a jahneniec a pod. Časť príjmu bola z predaja obecnej slamy a prenájmu obecného pasienka.Patrili sem aj peniaze za rôzne pokuty, ako napr. za bitku v obci. Výdavky, to boli predovšetkým odvody štátnych a stoličných daní a cirkevný desiatok. Obec však musela uhradiť aj platy obecného predstavenstva a vlastnú „režiu“ t.j. nákup atramentu, sviečok, petroleja, papiera , výrobu, resp. opravu obecnej pečiatky a pod. Pomerne veľké boli obecné výdavky pre vojsko./ubytovanie a strava mužstva v prípade potreby a ko i krmivo pre kone/.Za 10 regrútov, ktorí narukovali z Lysej v roku 1831 obec zaplatila 215 zlatých. Okrem toho 7 chlapom ako verbovné vyplatili z obecnej
pokladnice po 20 zlatých a 3 po 25 zlatých .
  Obecné predstavenstvo malo i určitú súdnu právomoc. Mohlo rozhodovať o peňažných požiadavkach, ktoré nepresiahli 40 korún. Obecný súd pozostával vo veľkých obciach z richtára, notára a jedného prísediaceho, v malých obciach z richtára a dvoch prísažných. Predsedom bol vždy obecný richtár, ktorého mohol zastupovať podrichtár, alebo boženík. Ak bol niektorý z členov obecného predstavenstva osobne zainteresovaný v určitej kauze /rodinne, nepriateľstvom a pod./, nesmel v takej záležitosti pojednávať.
  Obecný richtár musel bdieť i nad majetkom a životom obyvateľstva. V tejto súvislosti musel spolupracovať so žandárstvom a nápomocní mu boli prísažní, policajti, obecní sluhovia a noční strážnici.
  V usporiadanejších obciach pôsobili platení noční strážnici. bdelý a ostražitý. Bola to však dôležitá funkcia, okrem iného napr. pri predchádzaní požiarov a pod., preto výberu nočného strážnika musel richtár venovať náležitú pozornosť.
  Stálu pozornosť muselo obecné predstavenstvo venovať krčmám a obchodom.
Kontrolovali, či v každom obchode, krčme a šenku je vyvesený stoličný štatút, ktorý určoval, v akej najväčšej miere alebo obnose môžu byť opojné /alkoholické/ nápoje predávané na úver /zborgované/. Na trhu a v rozličných obchodoch kontrolovali „štemplované“ váhy, nádoby a miery. Podobne v šenkoch mohli používať len poháre so „štemplom s korunou“.O dobe, do ktorej mohli byť krčma,
kaviareň, výčap alebo obchod otvorené, rozhodoval stoličný štatút.Richtár len prísne sledoval, aby sa stanovená záverečná hodina dodržiavala.
  Ak sa na verejnom mieste hrali karty, musel richtár dávať pozor, či to nie je hazardná hra. Prísne sa dozeralo aj na to, či krčmár nenalieval opitému človeku. Ak opitý spôsobil verejné pohoršenie svojim stavom a vystupovaním, bol do vytriezvenia zatvorený.
  Z hľadiska bezpečnosti obce bolo dôležité i verejné osvetlenie . Strážna izba na obecnom dome musela byť celú noc osvetlená a bolo predpísané, že pri každom moste a pri križovaní ulíc horeli lampy. Museli byť čisté a vždy načas zapaľované. Na uliciach sa nesmeli túlať žiadne zvieratá a nikto nesmel rýchlo poháňať záprah na verejných cestách. Každý rok sa muselo v obci vybubnovať, že je potrebné učiť deti poriadku a zakazovať im samopašne sa pohybovať v blízkosti ciest a železnice.
  V obci nesmel jestvovať žiadny spolok, ktorý nemal povolenie od príslušného ministerstva.
  Obecné predstavenstvo dávalo veľký pozor i na tzv. hausirerov, ktorí pod zámienkou, že predávajú tovar, navštevovali viaceré domy a lákali naivné dievčatá, ktoré potom predávali do verejných domov. Podobne obec sledovala agentov s hospodárskymi strojmi, aby niekoho neoklamali a nespôsobili mu škodu. Pozor dávali aj na vysťahovaleckých agentov, ktorí pri svojom nábore brali od ľudí často podvodne peniaze. Pri vybavovaní žiadostí o vydanie cestovných pasov richtár vždy upozorňoval žiadateľov, že ani inde sa lepšie a ľahšie nežije a že svojim odchodom ochudobňujú vlastnú krajinu .Napriek tomu v Lysej bolo vysťahovalectvo veľmi silné. Okrem toho obyvatelia často odchádzali ako sezónni poľnohospodárski robotníci do Čiech a Nemecka  
  V obci sa mohol usadiť každý uhorský občan, ale len so súhlasom obecného predstavenstva. Za prijatie do obce platili remeselníci 50 korún, majitelia domov , poľa a obchodníci 100 korún. Osoby, ktoré získali obecnú príslušnosť platili 50 korún. Táto suma bola vždy určená na základinu pre chudobných.
  Medzi povinnosti richtára patrila aj kontrola dodržiavania jarmočných a iných štatútov, napr. o držbe zbraní - aby nespoľahivý človek nemal vo vlastníctve zbraň, ale i zabezpečenie odchytu túlavých psov, čistoty ulíc a pod.
  Richtár hral dôležitú úlohu nielen pri prevencii a udržiavaní zdravia občanov, ale aj v čase, keď už choroba prepukla. Ak niekto ochorel na chytľavú chorobu, museli ho izolovať od zdravých. Na jeho dom prilepili červenú upozorňujúcu kartu.
Keď choroba prepukla do epidémie, muselo predstavenstvo obce dozerať, či sú zachované všetky dezinfekčné opatrenia tak, ako ich nariadil lekár. Ak niekoho pohrýzol pes, museli psa chytiť a uviazať na reťaz kým neprišiel zverolekár. Len on mohol vylúčiť besnotu zvieraťa.
  Dôležitou stránkou obecného života bol stavebný poriadok. Každá obec mala vypracovaný regulačný plán, ktorý určoval, aká široká má byť vozová cesta v každej ulici, aké široké majú byť chodníky a v akom smere sa majú ťahať ulice. Regulačný plán sa pri povoľovaní stavieb musel prísne dodržiavať. Jeho zmenu musel odsúhlasiť obecný výbor.
  Stavebné povolenie na novú stavbu, resp. prestavbu staršej ,vydával slúžnovský úrad, ale žiadosť a plán prejednávali najskôr predstavení obce. Keď bola stavba ukončená, opäť ju prezrela obecná komisia, či boli dodržané všetky zásadné podmienky stavebného povolenia. Na základe jej dobrozdania vydal hlavný slúžny „bydliteľné povolenie“
  Okrem všetkých už spomenutých povinností, plnilo obecné predstavenstvo dôležité úlohy aj v tzv. sociálnej politike, t.j. v záležitostiach chudobných. Prirodzene, obec sa starala len o tie osoby, ktoré sa nedokázali samé o seba postarať a nemali žiadnych príbuzných, ktorí by im mohli potrebnú starostlivosť poskytnúť.
  O záležitosti chudobných a vedenie základiny chudobných sa vždy staral jeden veľmi zodpovedný človek v obci. Finančnú pomoc obciam poskytovala aj vláda. Základinu chudobných musela mať každá obec. Tvorila sa tak, že štát polovicu priestupkových pokút odvádzal obci, ale majetní občania do nej mohli prispieť financiami, darmi a podobne. Spôsob manipulovania so základinou stanovil vždy obecný štatút. Tieto peniaze sa nesmeli využiť inak ako pre chudobných .
  Dobrý, energický richtár a predstavenstvo obce mnoho urobili aj pri ochrane hospodárstva a majetku občanov. Výkonným pomocníkom richtára v tomto smere
boli poľní hájnici.
  Obecný richtár dal vždy začiatkom marca vybubnovať, aby si každý na svojom pozemku vyničil burinu a škodlivý hmyz. Toto mali radi najmä deti, ktoré usilovne zbierali húsenice, lebo za každých 100 kusov dostali dva haliere.
  Poľno-policajný zákon stanovoval, že každý hospodár bol povinný označiť medze svojho majetku. Kto to neurobil, tomu na jeho trovy medze vyznačilo predstavenstvo obce. Veľkým záujmom štátu v určitom období bolo pestovanie hodvábnika a vysádzanie jahôd. Kde to bolo možné, richtári túto snahu podporovali. Každý občan si samozrejme mohol vybrať len toľko húseníc, koľko bola rodina -mladí i starí - schopná opatriť. Na pestovanie ovocných stromov a jahôd slúžili obecné školy - štepnice. Takáto škôlka musela mať obchodný plán podľa príslušného stoličného štatútu. Richtár určil, aké stromy sa budú pestovať. V Lysej vznikla obecná škôlka v roku 1863 na výmere 300 siah. Pestovali v nej 120 šľachtených a 500 planých jabloní, 100 kusov šľachtených a 800 kusov planých hrušiek a 1000 planých sliviek. Keď obec v roku 1875 odovzdávala škôlku katolíckej ľudovej škole, bol to už ohradený pozemok s rozlohou 1200 siah.  
  Obecné predstavenstvo spisovalo dobytok u všetkých hospodárov v obci. Podľa tohoto súpisu sa nielen prideľovali pastevné trovy, ale u nikoho sa nedal len tak ľahko skryť ukradnutý dobytok. Na spoločnú pašu sa mohol vyhnať len zdravý dobytok a po určenej ceste. Napájadla museli byť mimo dediny.
  Na každý kupený kus / rožný statok,koňa, ošípanú, ovcu, kozu / musel mať majiteľ pas. Kto vydával pasy na dobytok rozhodol vždy obecný výbor. Za ošípané sa platil „4-halierový štempel“, za teliatka do dvoch rokov a žriebätká 12-halierový a za starší statok 20- halierový „štempel“. Za vystavenie pasu sa platilo 10 halierov.Za prepis kúpeného zvieraťa platil kupec 6 halierov. O vydaných pasoch a prepisoch sa viedol denník. V obciach, ktoré ležali od hranice krajiny vo vzdialenosti do 40 kilometrov, evidoval stav rožného statku manipulant pasov. Trovy za to padli na príslušnú obec. Pasy uhynutých zvierat sa museli odovzdať, aby sa nedali zneužiť.
  Každá obec určila miesto na bitúnok /bijáreň/. Musela sa postaviť mimo obce, aby nekazila povetrie.
  Osobitné zákony upravovali starostlivosť, manipulovanie a ochranu hôr. Každá hora sa mohla využívať len v rozsahu stanovenom obchodným plánom., ktorý presne určoval, ktorá čiastka hory a kedy sa môže vyrúbať. O ochranu hôr sa starali vyškolení horári pod vedením polesných.
  Aby mala obec dobrý kontakt so svetom, musela mať dobré cesty. Najdôležitejšie boli obecné premávkové, alebo vicinálne cesty, ktoré spájali viacero obcí.
Obecné predstavenstvo dohliadalo i na to, aby mal každý čeľadník a robotník čeľadnú alebo robotnícku knižku. Domáca čeľaď, fabrickí ,priemyseľní robotníci a tovariši dostávali služobné a pracovné knižky od hlavného slúžneho. Boli však vydané len na základe obecným predstavenstvom vydaného opisu osoby. Dvorná čeľaď a poľnohospodárski robotníci, ku ktorým patrili aj pri cestách a železniciach pracujúci robotníci, tzv. kubikoši, hôrni robotníci a pod., dostávali robotnícku knižku od obecného predstavenstva. Všetci čeľadníci a robotníci sa pred nástupom do služby museli hlásiť u obecného predstavenstva, ale fabrickí, remeselnícki a kupeckí robotníci u hlavného slúžneho. Vrchnosť, obecná i stoličná, potom dozerala na podmienky ich práce. Obec mala právo kontrolovať, či majster oznámil učňa na úrade a s jeho rodičmi uzatvoril právoplatnú zmluvu. Väčšina remeselníkov v Lysej však pracovala bez tovarišov. V roku 1828 medzi obchodníkov a remeselníkov patrili Juraj Janíček, arizátor panskej krčmy, Adam Hazdola, mlynár, ktorý pracoval po celý rok bez tovariša, Andrej Teško, obuvník bez tovariša, Lukáš Tuček, kováč, tiež bol bez tovariša. Ján Slabík, podželiar, ktorý býval v panskom dome, bol tkáč a nemal pomocníka ani učňa. Ján Crdam a Tomáš Krementovský vlastnili spoločne mlyn, ktorý mlel počas celého roka, ale tovariša tiež nemali. Začiatkom 20 storočia sa už tento počet zmenil. V roku 1913 bolo v Lysej 25 samostatne pracujúcich remeselníkov mužov a 8 žien. Domácim priemyslom sa zaoberali 3 muži. Medzi remeselníkov patrili kováči /v obci boli 4/, hrnčiari a tehliari /5/ , stolár /1/, koželuhovia /2/, krajčíri /3/, obuvníci /2/, mlynári /6/, mäsiar /1/, murár /1/. Títo remeselníci už mali 11 pomocných robotníkov, 1 učňa a 5 sluhov.  
   
  Takto akosi sa odvíjal každodenný život v Lysej, o ktorej v roku 1866 napísal vo svojom hlásení podžupanovi obvodný notár František Horváth, že „je to obec, ktorá má 2000 obyvateľov, katolíkov, evanjelikov a židov. Staré pomenovanie bolo vždy Lysá, najnovšie niekde ju nazývajú Lešov. Nevie sa nič o zaľudnení obce. Susedné obce sú Lúky, Lazy, Dubková, Zubák, z moravskej strany Strelná, Francova Lehota a Senica. Východne od Záriečského chotára leží vrch Makytka, miestne pozemky a priekopy sa tu rozkladajú na Javorníku a na Kýčerke sa nachádza niekoľko rolí. Javorník od chotára Lazov je neúrodný. Tiež Paseky sú neúrodný vrch. Oráčiny a lúky sa nachádzajú na Hrnčiarovom vřšku, na Šuškovom vrchu. Od Dubkovského chotára sa nachádzajú pozemky, pasienky a lúky a na vrchu býva niekoľko rodín. Tiež Hrebeň od Dubkovského chotára je len strmý a kamenistý. Na Skalkách sú oráčiny a miestami lúky. Od chotára Lúk je Medník, od východu s pozemkami, kopcami a údolím, kde tečie jarok s podobným menom, ktorý v čase jarným záplav zvykne narobiť veľké škody. Od chotára Lúk a Zubáka sú Viechy a Bačový potok, ktorý je vysadený malými bučkami. V hornej časti, patriacej do Lysej, býva 5 rodín. Pod ihličnatým lesom v Krkoškovej býva jedna rodina - Krcho. Na vrchu Hamalová poľana je bukovo-ihličnatý les a pod ním sa nachádzajú úrodné polia, lúky a pasienky. Pri lúkach vyteká veľmi zdravá voda. Od Strelnej na západ je kopec
Kovarovie, ktorý prechádza na vrch Kobylinec, ktorý je neúrodný a býva pod ním jedna rodina. Od moravských hraníc vyčnieva vrch Kobylia hlava, na ktorom býva niekoľko rodín. Ďalej je kopec Uhlavica a jarok. Na úrodnom vrchu Nazarov sa nachádzajú polia a lúky. Na hraniciach s moravskou Senicou je Planá hora - bukový lesík. Na vrchu Kýčere sa miestami tiež nachádzajú polia. Neúrodný je vrch Benadín, ktorý siaha úplne až po Makytku. Pod ním je smrekový a bukový les“. V obci evidovali 1307 kusov pozemkov / napríklad Viechy, Kozinové, Kolárové, Niva, Krhlisko, Poľana, Mičovec,Minarovec,Kovárové, Príkré, Strčihlava,Rolov, Pod Planú horu, Za Kýčeru, Javorník, Pasecké, Diel,Lazy, Hrebeň, Skalka, Strané, Javorová Hora, Niva, Kopanice a iné. Najbohatší gazda v tom období bol Filip Wälder, ktorý vlastnil 104 uhorských jutier zeme. Ďalej to boli gazdovia Juraj Brindza Turčík , Ján Brindza, Juraj Drdák, Ján Erdek, Emanuel Formánek, Vojtech Formánek, Alojz Formánek, Henrich Gross, Ján Hamala, Ignác Hamala, Ferenc Klein, Adolf Klein, Martin Klagoš, Salamon Knopfelmacher, Jozef Krátky Oborský, František Kapusta, Andrej Luliak, Ján Mrník, Jozef Mrník, Štefan Miškár,Juraj Malovec , Marin Ondrička, Ján Paškala, Štefan a Ján Potrhák, Anton Potrhák Panáček, Matej Plevák, Andrej Peknoš, Ján Škulán, Ján Sieklik, Jozef Smolka, Štefan Šulík /pod Poľanou/, Andrej Šeššo. Najbohatší želiari Juraj Vlček a Vendelín Veteška vlastnili prevažne len pôdu v intraviláne. Okrem toho 38 osôb vlastnilo ornú pôdu, niektorí len lúky alebo pastviny. Na viacerých miestach, najmä v intraviláne obce, boli pozemky, ktoré patrili Lednickému panstvu. Fara v Lysej mala 14 uhorských jutier 553 siah pozemkov / v intraviláne to boli napr. Viechy, Pod Úvrati a pod./, Rímsko-katolíckej škole patrilo 6 uhorských jutier 178 siah / napr. pasienky Niva/, verejná škola mala na Strčihlave a Diely 7 uhorských jutier a 622 siah. Cintorín v Lysej mal 4940 siah, teheľňa 600 siah, kameňolom 1200 siah. Obec mala v držbe 83 uhorských jutier a 930 siah pôdy. Urbárske lesy tvorili časti na Benadíne, Za Kýčeru, Pasečky, Viechy, Niva, Hrebeň a Planá Hora.
  Od druhej polovice 18. storočia sa aj v poddanských dedinách začala javiť potreba pečatidiel. Pri prudkom vzraste administratívneho styku župy s dedinami v dôsledku urbárskej reformy ,musela župa vzhľadom na všeobecnú negramotnosť obecných predstavenstiev vyžadovať, aby pečať slúžila ako legitimácia dedinského richtára namiesto podpisu.Bol to dôkaz, že pečaťou opatrený doklad vydáva sa s vedomím richtára i celej obce. Pečať tak zastupovala funkciu vlastnoručného podpisu.
  V Lysej používali oválnu pečať s priemerom 26x30 mm, datovanú rokom 1771. Obnovená bola v roku 1841. V obraze bol vo vencovom poloblúku letopočet 1841, nad ním iniciály O I T L /?/, nad tým korunka. Kolopis: SIGIL/LVM POS/ ESIONIS LISZA 1771. Toto pečatidlo obec používala ešte v roku 1873.
  Lysá, ktorá má ešte dnes v chotári kopanice, mala vždy roztratenú zástavbu. Centrum obce sa sústredilo okolo hradskej. Moderná výstavba postupne nahrádza domy z 19.storočia. Tieto boli zrubové so sedlovou šindľovou strechou, často omazamé a obielené. Domy mali výšku a pavlač v časti vedúcej do komory.


Posledná úprava Piatok, 26 Jún 2009 21:27
 

SMS Info

Hľadaj!

Náhodné fotografie

Error opening the path to CpmFetch/domains/lysapodmakytou.sk/public/www_root/galery/cpmfetch
name of configuration file:/domains/lysapodmakytou.sk/public/www_root/galery/cpmfetch/cpmfetch_config.php
Please recheck the path for cpmFetch and the name of the configuration file at the module Backend

Lysá pod Makytou