Vitajte v obci "Lysá pod Makytou"

...najkrajší kút v šírom svete...

 


Home Obec História
História obce PDF Tlačiť E-mail
Užívateľské hodnotenie: / 41
SlabéDobré 
Napísal Administrator   
Sobota, 14 Marec 2009 09:39
Obsah článku
História obce
Z najstarších dejín
Na prahu novoveku
Obec a jej každodenný život
Obyvateľstvo a domáca remeselná výroba
Farnosť a kostol
Celý článok

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1471, obec mala názov LYZSA, v roku 1475 názov LYZA, v roku 1598 názov LIZZA, v roku 1773 názov LYSA.
V roku 1598 mala obec 14 domov a asi 50 obyvateľov. v roku 1787 žilo va našej obci až 3900 obyvateľov.

V súčasnosti má naša obec 2143 obyvateľov.V minulosti patrila obec pod Lednické panstvo.
Po jej založení bol richtár oslobodený na 10 rokov od platenia dane a richtárstvo bolo dedičné.

V obci bola tridstiatkova stanica - bol to poplatok za prechod z Uhorska do Česka.
Obyvatelia sa v minulosti živili chovom dobytka, ťažením a spracovaním dreva a pálením dreveného uhlia. V 18. storočí bola u nás zriadená faktória šaštínskej kartúnky.
Jej predstaviteľom bol faktor, ktorý bol v obci vysoko vážený a bol aj členom obecnej rady.

V roku 1663 postihlo obec strašné turecké pustošenie, pri ktorom boli obyvatelia obce vyvraždení - až na jednu osadu. Zajatí obyvatelia boli odvlečení do Turecka.

Až do roku 1787 patrila naša obec do farnosti Lúky. V tomto oku bola zriadená samostatná farnosť a cirkevná škola.
Katolícky kostol sa začal stavať v roku 1800 a dokončený bol v roku 1824. V kostole je umiestnený zvon z roku 1770 uliaty v Kremnici, ktorý je zdobený kolopisom.

V roku 1925 bol v našej obci založený dobrovoľný požiarny zbor a jeho predsedom a veliteľom sa stal učiteľ p. Mikuláš Bielik.
v roku 1935 sa začala výstavba železnice na úseku Púchov - Horní Lideč, kde našli zamiestnania aj naši občania.

Obec bola elektrifikovaná v roku 1950 až 1961. v roku 1961 bola otvorená terajšia základná škola.

Do roku 1912 bola v obci iba jedna cirkevná škola, ktorá nepostačovala toľkému obyvateľstvu.
Až v tomto roku boli postavené dve štátne školy: Jedna v dedine a jedna u Makynov.
V roku 1931bola postavená štátna škola v Dešnej. Štátna meštianska škola bola založená v roku 1947 - 1948.

 


 


Z NAJSTARŚÍCH DEJÍN   /Výpis z monografie obce Lysá pod Makytou/

 

Budín, 13. mar. 1471

Matej I. (Korvín) dáva do zálohu hradné panstvo Lednica, ktoré dovtedy užíval Václav Bielik z Kornice, Felixovi Ščastnému z Paňoviec a Petrovi Hnedému zo Šebířova, pod podmienkou, aby vyplatili zo zálohu Václava Bielika.


Orig. perg., lat., inic., priv. taj. kraľ. peč. na hodváb. šnúrach už chýba, uložený v MOL DL 17 185 (fotozbierka HÚ SAV). Nad textom vpravo hore pisárska poznámka: „Commisio propria domini regis“  

Pôvodný text v Latinčine: 

Nos Mathias dei gracia rex Hungarie, Bohemie etc. Memorie commendamus tenore presencium significantes, quibus expedit universis, quod nos animadvertentes preclara fidelium serviciorum merita et strennua virtuteque credita fidelium nostrorum egregiorum Felicis Sczasny de Panyow et Petri Hnyedi de Sebyrzow obsequia, quibus ipsi se nobis a non paucis retroactis annis in diversis nostris et regni nostri arduis negociis et signanter in exercitualibus expeditionibus per nos tam contra Turcos quam alios emulos regni nostri instauratis sicuti prosperis sic et adversis non sine magnis laboribus et corporum suorum periculis locis debitis et temporibus opportunis gratos acceptosque reddere studuerunt. Pro hiis itaque et aliis eorum meritis et, ut viso nostro beneficio sibi collato fervenciores, rebus nostris reddantur castrum nostrum regale Lednycze appelatum in comitatu Trinchiniensi existens, nunc apud manus Venceslai Byelyk de Kornycz titulo pignoris habitum simulcum oppidis Lednycze et Pwhow vocatis, nec non possessionibus seu villis Nywnycze, Lwpohlaw, Yhrzysche, Nozthysche, Myczthechko, Dohnanye, Lwchky, Welykelwchky, Bezdyedow, Ztresenyce, Horenycze, Rowne, Welykabresnycza, Malabresnycza, Quazzow, Zwbaky, Zborze, Hoschyna, Lyzza et Okrwthy nuncupatis ac medietate cuiusdam ville Kathliny vocate, omnino in comitatu predicto Trinchiniensi existentis, universis eciam aliis villis ad idem castrum pertinentibus, item totum et omne ius nostrum regium, si quod in eisdem castro, oppidis et villis qualitertunque haberemus aut nostram ex quibusvis causis, modis et racionibus concerneret maiestatem pariter cum cunctis suis utilitatibus et pertinentibus quibuslibet, terris scilicet arabilibus cultis et incultis, agris, pratis, pascuis, fenilibus, silvis, nemoribus, montibus, vallibus, aquis, fluviis, piscinis piscaturis, aquarumque decursibus, molendinis, molendinorumque locis et generaliter quarumlibet utilitatum et pertinenciarum suarum integritatibus quovis nominis vocabulo vocitatis ad idem castrum de iure ab antinquo spectantibus et pertinere debentibus, sub suis veris et antiquis metis, memoratis Felici Sczasny et Petro Hnyedy ipsorumque heredibus et posteritatibus universis de manibus nostris regiis dedimus, donavimus et contulimus, ita tamen, quod ipsi Felix et Petrus ipsum castrum Lednycze et pertinencias suas a prefato Venceslao Byelyk pro illa summa florenorum auri, pro qua idem castrum sibi impignoratum est, redimant, immo damus, donamus et conferimus iure perpetuo et irrevocabiliter tenendum, possidendum et habendum, salvo iure alieno harum litterarum nostrarum, quibus secretum sigillum nostrum est appensum vigore et testimonio mediante. Datum Bude feria quarta proxima post festum beati Gregorii pape, anno Domini millesimo quadringentesimo septuagesimo primo, regnorum nostrorum anno Hungarie etc. quartodecimo, coronacionis septimo, Bohemie vero secundo.


Preklad:


My Matej, z Božej milosti kráľ uhorský, český atď. odporúčajúc na pamäť všetkým, ktorých sa to týka, znením prítomnej listiny oznamujeme, že My obracajúc myseľ na preslávne zásluhy našich verných služobníkov a udatné, ušľachtilé a verné služby našich verných urodzených Félixa Ščastného z Paňoviec a Petra Hnedého zo Šebířova, ktoré po mnoho minulých rokov v rozličných obtiažnych záležitostiach, týkajúcich sa nás i nášho kráľovstva a obzvlášť vo vojenských výpravách namierených tak proti Turkom, ako aj proti iným nepriateľom nášho kráľovstva, ako v čase úspechu, tak aj v neúspechu, a nie bez mnohých útrap a (vystavením) vlastných tiel na nebezpečných miestach, ochotní a vítaní, usilovali sa nám preukazovať. Pre tieto teda i mnohé iné ich zásluhy ako aj s ohľadom na náš úrad nám zverený srdečnejší, do našej správy sa navracia náš kráľovský hrad nazývaný Lednica, ktorý leží v Trenčianskej župe a ktorý je teraz z titulu zálohu v rukách Václava Bielika z Kornice, spoločne s mestečkami nazývanými Lednica a Púchov, ako aj s osadami či dedinami Nimnica, Upohlav, Ihrište, Mostište, Mestečko, Dohňany, Lúky pod Makytou, Veľké Lúky, Bezdedov, Streženice, Horenice, Lednické Rovné, Veľká Breznica, Malá Breznica, Kvašov, Zubák, Zbora, Hostiná, Lysá pod Makytou a Okrut nazývanými a s polovicou akejsi dediny Katlina nazývanej, všetky existujúce v spomínanej Trenčianskej župe, a tiež so všetkými inými dedinami, patriacimi k onomu hradu, a tiež úplné a všetko naše kráľovské právo, až pokiaľ len toto na onen hrad, mestečká a dediny máme, alebo nášmu Veličenstvu z akýchkoľvek prípadov, spôsobov či príčin náleží rovnako so všetkými jeho úžitkami a akýmkoľvek príslušenstvom, totiž s oráčinami obrobenými i neobrobenými, poliami, lúkami, pasienkami, lesmi, hájmi, vrchmi, údoliami, vodami, riekami, rybníkmi, vodnými tokmi, mlynmi i miestami vhodnými pre mlyny a úplne k tomu náležiacim príslušenstvom a so všetkými úžitkami, nech sú akýmikoľvek menami nazývanými, ktoré k tomuto hradu podľa práva od pradávna náležia a sú povinné patriť, pod svojimi pravými a starodávnymi hranicami, spomínaným Félixovi Ščastnému a Petrovi Hnedému a ich potomkom a všetkým dedičom z našich kráľovských rúk dali, darovali a udelili sme, avšak tak, že tí istí Félix a Peter tento hrad Lednica a jeho príslušenstvo vykúpia od rečeného Václava Bielika za tú istú sumu florénov v zlate, za ktorú mu onen hrad bol daný do zálohu, (tak) teda dávame, darujeme a udeľujeme večným právom a neodvolateľne do držby, vlastníctva a užívania, so zachovaním práv iných, touto prítomnou listinou, na ktorej je privesená naša tajná pečať kvôli svedectvu a platnosti (vyššie uvedeného).
Dané v Budíne, v najbližšiu stredu po sviatku svätého Gregora pápeža, roku Pána tisíceho štyristého sedemdesiateho prvého, v štrnástom roku našej kráľovskej vlády v Uhorsku atď., v siedmom roku od korunovácie, avšak v druhom roku panovania v Čechách.  


Nad textom vpravo hore pisárska poznámka: „Na vlastný príkaz pán kráľa“.


Dejiny Lysej sú neodmysliteľne späté s celkovým politicko-spoločenským vývojom teritória, na ktorom sa nachádza. Obec patrila Lednickému panstvu. Prirodzeným centrom tohto územia bol Lednický hrad, ktorý vznikol v druhej polovici 13. storočia. Jeho funkcia spočívala predovšetkým v ochrane severozápadnej hranice krajiny, preto patril medzi kráľovské hrady.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku z roku 1471.
 
Vtedy k Lednickému panstvu patrili mestečká Lednica a Púchov a osady Dohňany, Dolná Breznica, Dubková, Horná Breznica, Horenice, Hostiná, Kvašov, Ihrište, Katlina, Lednické Rovne, Lúky pod Makytou, Lysá pod Makytou, Mestečko, Mostište, Nimnica, Okrut, Streženice, Upohlav, Veľké Lúky, Vydrná, Záriečie, Zbora a Zubák.
 
Obec bola založená na základe valašského práva. Prví valasi sa v Trenčianskej stolici usídľovali v druhej polovici 15. storočia. Od začiatku 16. storočia osídľovali valasi lesné oblasti Trenčianskej stolice a územie Moravy a Sliezka. Sťahovali sa teda predovšetkým na neobývané, alebo redšie osídlené územia. Riadili sa valaským právom, ktoré bolo súhrnom právnych zvyklostí a noriem a zodpovedalo spôsobu života valachov, ktorých hlavnou hospodárskou aktivitou bol chov valašského dobytka a oviec. K trvalému osídľovaniu valachov prispeli aj majitelia feudálnych panstiev, ktorí v ňom hľadali nový zdroj príjmov - valašský desiatok, ktorý museli valasi odvádzať po uplynutí 6-20 rokov, dokedy boli oslobodení od feudálnych dávok. Ale dôležitá bol i možnosť ich využitia pre strážne a vojenské účely. Pôdu na pasienky získavali valasi klčovaním lesov. Na klčoviskách začínali tiež pestovať poľnohospodárske plodiny. Valasi neplatili svojmu pánovi žiadne dane, len podľa svojho zvyku odovzdávali tzv. valašský dvadsiatok.
 
Ako miesto vyberania mýta sa Lysá spomína prvýkrát v roku 1504 a 1525. Dokumentujú to predovšetkým listiny z rodového archívu Podmanických, ktoré potvrdzovali majetkové nároky členov tohto rodu na územie a obce patriace Lednickému hradu.
 
V súpisoch Trenčianskej stolice sa Lysá spomína až od roku 1578, keď už boli v platnosti celokrajinské výnosy z rokov 1559 a 1563 o zdanení valašského obyvateľstva. Zbavenie tejto výsady valachov viedlo k ich nespokojnosti a vzburám. Prvý súpis, ktorý nás kompletnejšie informuje o počte dane platiacich obyvateľov Lysej , pochádza z roku 1588, podľa ktorého tu boli štyri polovičné sedliacke usadlosti( boli započítané a zdanené ako dve porty), ďalej bola v dedine jedna usadlosť opustená a jedna vypálená, želiarov bolo osem (pozn. želiar nevlastnil sedliacku usadlosť, ale len dom s malou výmerou na obrábanie).Okrem toho bol v dedine aj jeden richtár – šoltýs, ktorý bol oslobodený od platenia všetkých daní.


NA PRAHU NOVOVEKU.
 
Okolo roku 1600 bol na čele obce Lysá /vtedy Lisza Walachorum/ škultét Martin Liský. V obci bolo 6 sedliakov: Jána Čajka, Juraj Dohnanský, Adam Chermiansky., Ján Makko, Andrej Sefranec, ktorí vlastnili každý 1 celú valaskú usadlosť a Ján Sluka, ktorý mal 1 a 1/4 usadlosti. Jedna valašská usadlosť Mikuláša Marmanyho bola opustená.
 
Richtár platil na Vianoce činž 3 zlatky. Od l00 oviec dával 5 kusov panstvu.Za dovoz vína platil ako iní richtári, t.j. 1 zlatku. Sedliaci platili od usadlosti a od 100 oviec, pokiaľ ich chovali celý rok, 9 zlatých. Výnimkou bol Ján Sluka, ktorý mal o 1/4 usadlosti viac - musel pridať ešte jedného barana. Jednotliví sedliaci dávali panstvu ešte červený syr, alebo platili 62 denárov.
 
Želiarov bolo v obci 9 - Juraj Mihuth, Stanek, Štefan Dohniansky, Martin Sluka, Ján Zulko, Staník Stanyo, Martin Rusnyak, Matej Hainy, Juraj Liptovský. Dve želiarske usadlosti boli opustené.Títo želiari od 10 oviec dávali ročne 1 barana alebo l ovcu . Okrem toho jednotlivo vykonávali manuálne aj pešie práce ako ostatní želiari. Martin Zluka platil každoročne pred sviatkom sv. Michala 2 zlatky a jednu kuniu kožku. Staník Stanko platil každý rok k sviatku sv. Juraja 1 zlatku a kapúna, na sviatok sv. Michala tak isto.
 
K obci patrila lúka Strelenka, z ktorej získali okolo 100 vozov sena, starý les Bartošovec a boli tam i pstruhovité riečky. Dedina mohla čapovať víno podobne ako ostatné valašské dediny. Lysá mala dvoch strážcov lesov a riek, ktorí v šiestom týždni museli odovzdávať ryby a rakov. Kože všetkých druhov museli Lysania predávať zemepánovi tak, ako to robili ostatné obce. Okrem toho museli odovzdávať vrchnosti dary pri príležitosti sobáša, krstín a iných slávnostných hostín.

  TURECKÉ PUSTOŠENIE.
 
Veľkou pohromou pre obyvateľov Lednického panstva boli Turci. V roku 1663 prepadli Púchovskú dolinu. Prišli do Beluše, prešli Váh a podpálili Púchov. Potom tiahli smerom na Moravu. Cestou zbíjali, podpaľovali a vraždili. Lysú podpálili, za obeť padli skoro všetky domy a odviekli 304 osôb do otroctva . Z Lazov odvliekli 100 osôb. Obce sa však pomerne skoro z tohto nešťastia spamätali a znovu vybudovali.

  URBÁRSKA REGULÁCIA, platenie dávok panstvu.

  V období tzv. osvietenského absolutizmu sa uskutočnili zákonné úpravy ekonomických a mimoekonomických vzťahov medzi poddanými a zemepánmi.Boli to súčasti rozsiahlých reforiem Márie Terézie a Jozefa II. Základom tzv. tereziánskej regulácie bolo uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaných voči zemepánom s rozsahom pôdy v ich úžitku, jednotne pre celú krajinu určiť maximálnu hranicu vykorisťovania. Súčasne sa tým sledovalo zabezpečenie daneschopnosti poddaného obyvateľstva voči štátu. Podstatou a konečnou časťou regulácie bolo zavedenie tereziánskeho urbára. Prvým krokom regulácie bolo zistenie a súpis predurbárskeho stavu prieskumom 9 otázok, zodpovedaním ktorých sa mal zistiť skutočný stav každej poddanskej obce.
 
V obci Lysá zisťovala predurbársky stav komisia v zložení Imrich Vagyon, fiškál Lednického panstva a provizor Teofil Bierman.
Obec zastupovali prísažní Andrej Lucanko, Juraj Juršica, Andrej Škulan. Ján Halda a Ján Šulík. Na otázky obce odpovedali aj starší obce Štefan Hrebák, Juraj Gabko, Juraj Danihlik, Juraj Vrablik, Ján Klapoš a Ján Dulák. Vypovedali, že urbár, podľa ktorého platia súčasné dávky nemajú. Nemali ani žiadnu zmluvu s panstvom. Všetky roboty a dávky odvádzali podľa starodávneho obyčaju. Na otázku, aké úžitky a škody obec má, uviedli , že v obci sa nachádzalo 8 a pol gruntov, z ktorých sa platil cenzus - z richtárskeho 38 zlatých, z Makovského 38 zlatých 20 denárov, z Dohňanského tiež toľko, za Matejoviech grunt sa platilo 28 zlatých a 20 denárov, za Černanských a Ondrejkovský 32 zlatých a 20 denárov. Tak isto sa platilo za Čejkoviech a Stanikoviech grunt. Z pol gruntu Zajacovského sa platilo 15 zlatých a 10 denárov. Popri tom bolo 16 želiarskych gruntov a z každého sa platilo 14 zlatých a 10 denárov. Pol želiarských gruntov bolo 24 a jedna 12-stina, z ktorých sa za každý platilo 7 zlatých a 5 denárov ročne.
 
Okrem toho platila obec na plat drábov 54 zlatých, od jatky 7 zlatých a od páleničných kotlov 1 zlatku 50 denárov. V Lysej boli dve viechy a od každej platili panstvu 2 zlatky.Za povinnosť prehradzovania panského košiara sa obec zaviazala platiť 8 zlatých a 40 denárov. Okrem toho v čase žatvy bola celá obec povinná spoločne žať pre panstvo tri dni. Panské lúky v chotári musela obec pokosiť, zhrabať a zvoziť podľa panskej vôle. Podľa rozhodnutia panstva museli voziť aj kláty na pílu a odtiaľ hotové dosky.
Obec bola povinná vyhotoviť panstvu ročne 20 tisíc kusov šindľa, pričom za vyhotovenie a odvoz dostávala od tisíca šindľa 1 zlatku a 25 denárov. Lysania boli tiež povinní doviesť do panského pivovaru v Dohňanoch každoročne 43 siah dreva. Podľa požiadavok panstva dávala obec kováčske uhlie. Okrem toho dávala Lysá robotníkov k murárom a vozila drevo do vápenky. Pomáhali aj v panskom košiari , strihali ovce, pripravovali a vyvážali pre ne letninu . Do panskej valchy vozili každoročne potrebné drevo. Do krčmy v Lysej vozili pivo z dohnianskeho pivovaru a panské víno. Podľa panskej potreby a rozkazu vozila obec aj panskú „bagažinu“. Lysania platili desiatok od oviec a od kláta včiel po 10 denárov. Kto mal deväť klátov, mohol desiatok vymeniť za 2 zlatky.
 
Pozemky v obci delili na trojaké - lepšie, prostredné a ovsené. Na dvoch tretinách sa urodilo žito, raž, jačmeň, ovos a iné plodiny. Polia osievali na jar a na jeseň. Tretie pole, ktoré sa nechávalo na úhor, volali „ulahlé“ a len rok sa na ňom vysieval ovos. Polia obrábali s párom dobytka. Lúky mala obec dobré, ale kosili sa len raz, lebo boli vrchové. Druhýkrát už trávu nekosili, iba vypásali. Pasienok pre dobytok mali dostatočný, podobne aj vody na napájanie bolo dosť. Zástupcovia obce uviedli, že kupovať a predávať chodia do Púchova, vzdialeného od Lysej na mílu. Drevo na stavby a ohrev dostávali z panských hôr. Bukvicu kupovali podľa dohody od panstva. Obyvatelia obce mali štepnice aj kapustniská.
 
Medzi povinnosti obce patrilo aj prevážanie soli z Púchova na Moravu. Obci patrili role, na ktoré sa vysievalo 30 meríc ovsa a lúky, na dva vozy sena, od ktorých panstvu nič neplatili. V obci boli močidlá na konope i mlyny. Najväčšie škody obci robila rieka, ktorá v časoch prívalov „vyjarčovala“ pozemky.

Na otázku, akú výmeru majú jednotlivé grunty, komisia odpovedala, že v Lysej nie sú tzv. „celodomníci“, že na jednom grunte je viac gazdov. Opustené usadlosti v dedine neboli.
Deviatok platila Lysá v peniazoch, tak, ako to bolo v stolici zvykom. Všetci obyvatelia Lysej boli veční poddaní bez práva slobodného odchodu.
V tom období mala Lysá cca 2000 obyvateľov. V obci bolo 6 a 16/27 usadlostí. Intravilán obce predstavoval 76 a 4/8 merice , extravilán 3992 a 3/8 merice. Lysej patrili aj lúky na 172 a 4/8 pokosa.
 
Urbárska tabuľka evidovala viac ako 400 rodín, ktoré žili v 346 domoch. Ako škultéti sú uvedené rodiny Trhula /Trkula/, Kocura, Krcho, Kerestéš, Sebík, Revainec, Jurišica, Janušica, Lulák, Hrebík, Kusmasa a Smida. Medzi večných poddaných patrili rodiny Bačak, Bačjak,Bajzik, Ballo, Barina, Barnoviech, Bartech, Barto, Bohumel, Brindza, Brnica, Cicko, Cigaň, Ciganech, Danihlik, Dedovčík, Dlabik, Dlamina, Dlečšík, Dodek, Drdak,Duljak, Erdeg,Fabian, Fačko, Faško, Fojtech, Fujerík, Furo,Fuso, Gabik, Gabko, Gajdoško, Givček /Jivček/, Halda, Haluška, Hamala, Hanzel, Hachran, Hinhal, Hintat, Hladný,Hlinka, Hnihal, Holý, Honzir, Horvath, Hosdora, Hrčko, Hrebik, Hreno, Hriančik,Hulvan,Husar,Chudý, Janák, Janček, Janec, Janikov, Janovatý, Jasek, Javorek, Jurec, Juriga, Jurina, Jurista, Jurich, Kadlec,Klago, Klagos, Klementovský, Kobza,Kovač, Kovačik, Kral, Kratky, Kubán,Kubány, Kubas, Kučera, Kurej, Kusnier, Kusy, Kvopka, Labudinec, Lefko, Lofitek,Lučanko,Majer, Malina, Malovec, Manček, Mančiak, Maňo, Marčinak, Mataj, Matoha, Matošinec, Mazak,Mazar, Miklo, Miko,Milec, Milo, Minar,Miškár, Miško, Michalec, Moravčík, Motus, Motuzik, Mozela, Mozola, Mucha, Oboňa, Okrajech, Ondreja, Ondrejička,Ondrička, Orsagh,Oscatha,Osuch, Pagač, Panaček, Panik, Pastorek, Pekar, Placany, Planka, Pluta,Poljaček, Potrhal, Praščík, Prašek, Pridavek z kopaníc, Pridavek, Pristupnik, Putala,Rafaj, Rakoci, Rumanko, Rusnak, Sabel, Sajdak, Sčurko, Seklik, Seliga, Sevela, Sikora, Sina, Skoda, Skulan,Skuta, Skvarak, Slapak, Smida, Sohaj,Spotha, Sramko, Staník, Stefik, Stefulik, Stonavčík, Strba, Streda, Sudek, Sulan, Sulik, Susik, Svajda, Svehlík,Svitek, Taško, Tomanek, Tuček, Uher,Uherko,Vagala,Vajda,Varoš,Vasčak,Vašek,Vencel,Vencelka, Veteška, Vlček, Vnuk, Vrabel, Vrana, Vraník, Zajac, Zapečka, Zavrický,Zavrsky, Zlocha, Zracek,Žilka. Medzi najbohatších sedliakov patrili Andrej trkula, Adam Vároš, Štefan Pútala, Ján Formánek, Juraj Halda, Andrej Ševela, Martin Škulán, Andrej Kopza a Juraj Bartek. Najbohatším želiarom bola vdova po Jánovi Gálikovi.  
 
Majetok priemerného sedliaka v tomto období v Lysej možno porovnať s majetkom Juraja Vetešku, ktorý v súvislosti s uzavretím manželstva uviedol, že okrem kúpenej zeme a dlžôb má pol voza, pluh, suseky dva, kravy,2 bujakov dvojročných, 15 oviec, 20 meríc polovníka, 15 meríc jačmeňa, 14 meríc pohánky, 4 merice žita, 10 meríc ovsa. Okrem toho vlastnil 5 klátov včiel. Manželka 4 kravy a 5 oviec, 8 meríc raže, 4 merice jačmeňa , 20 meríc polovníka a 10 meríc ovsa. Mala aj páleničný kotlík, dva razy plátaný a pol voza vazneho. Ich dom tvorila izba s komorou, maštaľkou, stodolou a pivnicou. Toto obydlie bolo ohodnotené na 25 zlatých.
 
Konečnou časťou celého tohto procesu bolo zavedenie tereziánskeho urbáru v jednotlivých obciach krajiny. V súvislosti s určením rozsahu sedliackej usadlosti a jej zapísaním do urbára, poddaní na ňu získali právny nárok, bez ohľadu na zemepána. Dovtedy poddaní užívali urbársku pôdu síce dedične, ale bez dispozičného práva. Regulácia však nedoriešila otázku práv poddaných na kopanice, lesné, pasienkové a iné úžitky. Tereziánsky urbár mal deväť bodov a súčasne určil aj povinnosti , ktoré sa vyrubovali podľa veľkosti usadlosti.
Urbár Lysej bol potvrdený generálnou kongregáciou Trenčianskej stolice 4. júna 1772.


Zavedenie urbára do života poddaných.

  Podľa novej urbárskej tabuľky, ktorá vznikla v súvislosti so zavedením urbára , bolo v Lysej 288 rodín, ktoré patrili k večným poddaným, 83 rodín tvorili želiari s domom a zapísané boli aj tri ženy /Magda Cickova, Anča Simo a Mara Vencel/ ako „ hofferi domi nemajiczi“. Na richtárskej usadlosti bolo 25 poddaných, z ktorých šiesti mali také isté povinnosti ako želiari a robotovali 18 dní, platili peniaze namiesto desiatku z úrody, ako aj ročný peňažný cenzus. Obec vlastnila 30 meríc oráčin a 2 pokosy lúk, ktoré panstvo nezaťažilo urbárskymi ťarchami. Kopanice sa k pozemkom pridávali v 35 prípadoch. Najbohatší v obci bol v tom období na škultétskej pôde hospodáriaci Andrej Trkula.Jeho majetok tvorili 1 a 4/8 usadlosti , ktoré pozostávali z 1/2 merice intravilánu, 37 a 3/4 merice poľa, 3 pokosy lúk. Na základe tejto výmery mu vyplývali urbárske povinnosti robotovať 79 dní so záprahom, alebo 158 dní pešo. Ako deviatok platil 6 zlatých a 11 denárov. Z večných poddaných na najväčšom grunte hospodáril Adam Vároš. Jeho pozemok predstavoval 1 a 1/8 usadlosti , do ktorej patrilo 1 merica intravilánu, 31 meríc poľa a l pokos lúk. Od tejto výmery sa odvíjali povinnost: 62 a 1/2 dňa zápražnej roboty alebo 125 dní pešej roboty. Namiesto deviatku platil 4 zlaté a 94 denárov. Nik iní z večných poddaných nevlastnil 1 celú usadlosť. Druhý najväčší gazda v Lysej , Juraj Halda, vlastnil len 6/8 usadlosti. a robotoval 37 dní so záprahom, alebo 74 ručne. Výmery pôdy záviseli tiež od jej bonity. Podľa urbárskeho súpisu mala Lysá 1100 štvorcových siah v najlepšej triede. V strednej bonite mala 1200 štvorcových siah a v horšej 1200 štvorcových siah.
  Zavedenie urbára a najmä robotových povinností do života nebolo celkom jednoduché. Poddaní si uvedomovali krivdy pri stanovení veľkostí sesií i povinností. Už v roku 1772 žiadali majitelia škultétskej usadlosti v Lysej o ponechanie ich dovtedajších práv /ktoré samozrejme urbár plne nezohľadňoval/. Tvrdili, že medzi ich povinnosti patrila každoročne dlhá fúra a vydržiavanie drába, za čo platili ročne 14 zlatých. Mali právo varenia piva, držať mlyn, pílu, mohli mať páleničný kotol. Uplatňovali si tiež určité úľavy pri poľovaní a v držbe salašov. Podľa nových povinností im pribudlo platiť stolici ďalších 14 zlatých a robotovanie.
Zemepánovi sa sťažovali aj ostatní obyvatelia Lysej. Pred zavedením urbára vraj nebola v obci sedliacka udalosť , len z najväčších želiarstiev sa platilo po 404 zlatých a 30 denárov. Po novom však musela obec pripravovať 40 siah trámov, čo potvrdzovalo, že v Lysej sú zrazu aj sedliacke grunty. Predtým vykonávali roboty len na jar, platili panský cenzus, dávali časť z oviec a včiel, platili z páleničných kotlíkov. Po zavedení urbára boli zaťažení sumou 1 a pol tisíc zlatých.. Boli nútení pripravovať urbárske drevo na odvoz podľa pokynu úradníkov a nemohli ho už pripravovať sami. Okrem toho ich provizor nútil, aby vozili drevo zo zubáckych lesov do púchovskej krčmy, čo predstavovalo dva dni roboty a 4 záprahy.Keď museli po novom chodiť do Rovní, a mali často bydlisko ďalej ako bol cieľ cesty, návrat sa im neakceptoval, nepripočítal k robotovým dňom. Lysania sa ďalej sťažovali, že mali veľmi sterilné, dezolátne zeme, ktoré obsievali náhodou a to len ovsom. Ale nový urbár im prikázal platiť cenzus ako od pozemkov 1. a 2. triedy. Dlhé fúry boli povinní vykonávať do Hlohovca s piatimi vozmi a so štvorzáprahom. Keď sa však vyskytla zlá cesta, vyžadujúca si aj dva týždne, tieto im vrchnosť nechcela započítať. Všetky výdavky, spojené s cestou si v rozpore s urbárom museli hradiť sami. Z nových pravidiel urbára vyplynulo aj to, že mnohé chudobné vdovy, žijúce zo žobrania, museli teraz robotovať ako podželiari, t.j. 12 dní.Stávalo i to, že ak niekto nezaplatil, keď sa platilo na vydržiavanie inkasujúcich, bol zatvorený do chlieva a dokiaľ nezaplatil, bol držaný v zajatí. Poddaní z Lysej sa tiež sťažovali, že pri braní potrebného dreva sú pokutovaní na 30 denárov za akýkoľvek kus dreva, dokonca i palicovaní. Okrem toho museli začať platiť strážcom 12 denárov. Dostali tiež pokuty za používanie páleničných kotlov, najväčšiu platil Ján Svehlík - až 12 zlatých. V sťažnosti poukázali tiež na to, že všetky lesy boli zásluhou provizora veľmi zdevastované. Najmä Planá hora, časť lesa v Dešnej a Krátky grúnik v Strelenke. Sťažnosť bola zameraná aj proti drábom, ktorí často nedovolili služobnej čeliadke najesť sa a hnali ju bez jedla do práce. Záležitosti klasifikácie a súpisov sa riešili ešte aj v rokoch 1777-1779. Napriek tomu Lysá. Lazy, Zbora a Dubková sa sťažovali aj v nasledujúcich rokoch na urbársky súpis, zlú klasifikáciu pôdy a nespravodlivé urbárske povinnosti.Na základe týchto sťažností uvedené dediny viackrát navštívil stoličný advokát a geometer. Všetko sa riešilo aj na zemepánskom súde, ale problémom stále nebol koniec. Niektoré záležitosti sa však vyriešili aj iným spôsobom. 21. februára 1791 napríklad 18 obyvateľov Lysej podpísalo zmluvu s panstvom o prenájme Javorníkov na 24 rokov.Boli to hory patriace do gruntov Richtaroviech, Makoviech, Macejkoviech, Čerňanských, Dohňanských, Čajkoviech, Stankoviech, Zajačkoviech a Ondrejkoviech a želiarstiev Barnoviech, Siekloviech, Ondráškoviech, Adamkoviech. Kováčoviech, Martoškoviech, Pongrajkoviech, Stefanikoviech a Rumanoviech. Od Ondrejkovského Javorníka sa platilo 18 zlatých, lebo časť z neho mali v prenájme obyvatelia Lazov.Z ostatných 8 gruntov sa platilo od jedného šesť meríc ovsa. Zo Štefanikovského želiarstva sa platilo 1 a pol merice ovsa. Od ostatných želiarstiev od každého tri merice ovsa Árenda dovoľovala užívať polia, lúky a pasienky, netýkala sa však dreva.
  Lysá a okolité obce sa odvolávali tiež proti dlhým fúram až do Pezinka. Náklady za tieto cesty im panstvo nechcelo refundovať a nezapočítavala sa im celá cesta do odpracovaných dní. Provizor však panstvu hlásil, že napríklad za dovoz
siahy dreva do pivovaru v Dohňanoch sa počítal 1 celý robotový deň. Z urbárskeho vyšetrovanai napokon vyplynulo,že vozenie dreva za pol siahy do dohnianskeho pivovaru sa počítalo za dva dni, nakoľko išlo o vzdialenosť pol míle a nebolo možné túto cestu urobiť len za jeden deň.

Tridsiatková stanica.
  Tridsiatkové stanice vyberali v období feudalizmu pohraničné clo. Budovali sa na území Slovenska v podstate už od 12. storočia.
V roku 1741 František Weidinger, radca uhorskej kráľovskej komory a riaditeľ Direktorátu uhorských tridsiatkových staníc, požiadal majiteľa Lednického panstva Ladislava Maťašovského o poskytnutie vhodného pozemku na postavenie tridsiatkovej stanice v Lysej.V žiadosti uviedol, že kontrolór nemôže náležite plniť svoju úlohu, lebo sa často sťahuje z domu do domu a niekedy sa dokonca nemá kde uchýliť. To svedčí o tom, že tridsiatok sa v Lysej vyberal už predtým, za Weidingerovho predchodcu Wolfganga Konráda de Neffera, ktorý vraj už niečo podobného žiadal. Riaditeľ žiadal, aby určený pozemok bol pri verejnej ceste, vyhovoval obchodníkom, bol pevný, postavený z pálených tehál a kameňov. Podľa úpravy dom pre tridsiatkovú stanicu v Lysej mal dve izby. Jednu pre vybavovanie obchodníkov s jednou pecou, zvanou „vršlaj“. Druhá miestnosť bola pre domácu rodinu.  
  Zrušenie poddanstva a búrlivý rok 1848 prežila Lysá na čele s richtárom Andrejom Kublanom pomerne v pokoji. Po zrušení poddanstva a zemepánskych súdov sa Lysá dostala do jurisdikcie hlavného slúžneho Medňanského v Púchove.



 OBEC A JEJ KAŹDODENNÝ ŹIVOT

  Obec Lysá pod Makytou je v historických prameňoch zapísaná pod rôznymi názvami : possessio Lyzza v roku 1471, neskôr Lyza 1475,1504-1554, Lysa 1532, Lizza 1598, Lisza Walachorum 1600, Lysa 1773, Lissza 1898-1902, Féherhalom 1907, a konečne od roku 1927 Lysá pod Makytou. Obec mala časti Barnovce, Benadín, Bezdedov, Brňovské, Diel, dedkovce, Drdákovce, Gábovce, Holcové, Jamy, Kamrlovce, Kozinové, Krátke, Krementová, Krchovce, Kucejovce, Luliakovce, Makynovce, Malovce, Moravčíkovce, Okrajkovce, Ondričkovce, Poľana, Polônka, Putalovce, Ráta, Rôtov, Sieklovce, Slamkovce, Šustové, Švehlovce, Vlkovce, Vnukovce, Vŕšek a Závrskovce.

Richtári obce od roku 1596 až podnes
  Na čele obce stáli vždy občanmi vyvolení a panstvom odobrení enegrickí a aktívni muži: škultét Martin Liský v roku 1600, škultét Ján Liška v roku 1699, z ďalšieho obdobia sú známi richári:/Andrej Klucka/1681,1701/,Andrej Trakula/1770/, Martin Trkula /1735/,Juraj Trkula /1756/,Ján Juričina /1760/, Andrej Trkula /1764,1770/, Andrej Keresteš /1771/, Juraj Halda /1773,1776,1777/, Ondrej Panik /1778/, Ján Kubaň /1779-1781/, Ján Zapečka /1782 ,1783,1786, 1788-1797/, Ján Keresteš /1816,1819/, Jan Backar /1829/,Andrej Furko /1830/, Štefan /Juraj?/ Paškala /1831-1836/, Ondrej Furko /1840/, Ondrej Škulán /1842,1843/, Ondrej Backar /1844-1846/, Andrej Kublan /1848/, Albert Formánek /1873/, Ján Šulík /1887.1899,1903,1905/, Juraj Janiček /1906-1911/, Ján Putala /1912-1917/, Jozef Michalec /1921-1922,1924-1927/, Martin Martinček /1923/, Martin Janiček /1928-1931/, Ján Kuzma /1932-1938/, František Vnuk /1939-1940/. , Ján Kuzma /1942 – 1944/, Pavol Trnka /r.1945/, Ján Škuláň /r.1945/, Štefan Janíček /1946-1947/, František Milko /1948-1949/, Augustína Kubáňová /r.1950/, Jozef Kadlec /r. 1951/, Štefan Danihlík /r.1951/,František Dlábik /r. 1952/, Cyril Gabko /1953 – 1959/, František Milko (1960-1968/, Ján Hrušo /1969-1970/, Augustín Janíček /1971-1980/, Jozef Gabko /1981-1989/, Anton Rusňák /1990-1991/, Jaroslav Kohút /1992-2002/ Jozef Gabko /2003-2006/, Ing. Pavol Gábik /od roku 2007/.

Predstavenstvo obce
  Predstavenstvo obce tvorili notár / vo veľkých obciach sa volal obecný notár, resp.v okrese okresný notár/, obecný alebo okresný lekár, richtár, druhý richtár /, boženík, podrichtár alebo súdný richtár/, prísažní, obecný sirotský otec, pokladník, pôrodná baba a obhliadač mŕtvol. Služobný personál obce bol: lesný hájnik, nočný hlásnik a obecní sluhovia /napr. bubeník - kisbiró, poštový posol a pod./ Obecné predstavenstvo, /okrem notára a lekára/, volili spomedzi seba právoplatní voliči z obce. Vyvolený občan musel byť aspoň 24 ročný. Do obecného predstavenstva nesmel byť zvolený kňaz, učiteľ, štátny a stoličný úradník a krčmár. Tiež nemohol byť zvolený niekto, kto mal v rodine richtára, notára alebo pokladníka. Notára a lekára volil obecný výbor. Lekár a pôrodná baba museli byť samozrejme ľudia s príslušnou kvalifikáciou.
  Obecný richtár bol hlavou predstavenstva. Bol zodpovedný i za vyberanie daní a spôsob ich vyberania. Peniaze opatroval pokladník, evidoval ich notár, ale oboch musel kontrolovať richtár. Dane sa platili štvrťročne, v opačnom prípade daňovník platil úroky z omeškania. Proti zle platiacim občanom musel richtár zakročiť exekúciou. Upozornil ich „písmom“, prípadne napomenul verejným vybubnovaním. Ak ani toto nepomohlo, zobral richtár od previnilca zálohu, ktorú mohol do 15 dní vymeniť /vyplatiť/. Ak nevyplatil, čakala ho už len licitácia - dražba. Bolo však nepísaným pravidlom, že „múdry richtár a exekútor nikdy nemávajú vo svojej obci licitácie“. Richár mal snahu pekným slovom, múdrou rečou, ľudskou prísnosťou každého naviesť, aby svoju daň zaplatil - veď od jej nezaplatenia sa nikto nemohol oslobodiť!
  Podrichtár, alebo boženík, zastupoval richtára, ktorý pre nemoc, resp. neprítomnosť nemohol zastávať svoj úrad.
  Pokladník opatroval obecné, štátne, stoličné daňové peniaze a všetky na spôsob daní prijaté peniaze. Spôsob spravovania obecných a stoličných peňazí upravovali štatúty obcí a stolice. Záznamy o príjmoch a výdavkoch obecnej pokladnice museli byť presne evidované. Za obecný rozpočet zodpovedali spolu s pokladníkom richtár a notár.
  Sirotského otca - tútora musela mať zo zákona každá obec. Bol členom predstavenstva a spoločne s notárom vybavoval všetky záležitosti sirôt v obci.
  Obec mala na každých 100 duší jedného člena v obecnom výbore. Obecný výbor v Lysej mal 14 členov.
 Obecný výbor rozhodoval o vnútorných záležitostiach obce, ustanovoval štatúty, dozeral na činnosťou úradníkov a stanovoval platy obecným predstaveným a sluhom. Veľmi dôležitou úlohou obecného výboru bolo manipulovanie s obecným majetkom a vyrubovanie obecnej dane. Medzi hlavné zdroje príjmu obce patrili rôzne dane, napr. od živností, prenájmu pôdy, poplatky od dobytka, včelých úľov, od fajčiarov , desiatok z husí a jahneniec a pod. Časť príjmu bola z predaja obecnej slamy a prenájmu obecného pasienka.Patrili sem aj peniaze za rôzne pokuty, ako napr. za bitku v obci. Výdavky, to boli predovšetkým odvody štátnych a stoličných daní a cirkevný desiatok. Obec však musela uhradiť aj platy obecného predstavenstva a vlastnú „režiu“ t.j. nákup atramentu, sviečok, petroleja, papiera , výrobu, resp. opravu obecnej pečiatky a pod. Pomerne veľké boli obecné výdavky pre vojsko./ubytovanie a strava mužstva v prípade potreby a ko i krmivo pre kone/.Za 10 regrútov, ktorí narukovali z Lysej v roku 1831 obec zaplatila 215 zlatých. Okrem toho 7 chlapom ako verbovné vyplatili z obecnej
pokladnice po 20 zlatých a 3 po 25 zlatých .
  Obecné predstavenstvo malo i určitú súdnu právomoc. Mohlo rozhodovať o peňažných požiadavkach, ktoré nepresiahli 40 korún. Obecný súd pozostával vo veľkých obciach z richtára, notára a jedného prísediaceho, v malých obciach z richtára a dvoch prísažných. Predsedom bol vždy obecný richtár, ktorého mohol zastupovať podrichtár, alebo boženík. Ak bol niektorý z členov obecného predstavenstva osobne zainteresovaný v určitej kauze /rodinne, nepriateľstvom a pod./, nesmel v takej záležitosti pojednávať.
  Obecný richtár musel bdieť i nad majetkom a životom obyvateľstva. V tejto súvislosti musel spolupracovať so žandárstvom a nápomocní mu boli prísažní, policajti, obecní sluhovia a noční strážnici.
  V usporiadanejších obciach pôsobili platení noční strážnici. bdelý a ostražitý. Bola to však dôležitá funkcia, okrem iného napr. pri predchádzaní požiarov a pod., preto výberu nočného strážnika musel richtár venovať náležitú pozornosť.
  Stálu pozornosť muselo obecné predstavenstvo venovať krčmám a obchodom.
Kontrolovali, či v každom obchode, krčme a šenku je vyvesený stoličný štatút, ktorý určoval, v akej najväčšej miere alebo obnose môžu byť opojné /alkoholické/ nápoje predávané na úver /zborgované/. Na trhu a v rozličných obchodoch kontrolovali „štemplované“ váhy, nádoby a miery. Podobne v šenkoch mohli používať len poháre so „štemplom s korunou“.O dobe, do ktorej mohli byť krčma,
kaviareň, výčap alebo obchod otvorené, rozhodoval stoličný štatút.Richtár len prísne sledoval, aby sa stanovená záverečná hodina dodržiavala.
  Ak sa na verejnom mieste hrali karty, musel richtár dávať pozor, či to nie je hazardná hra. Prísne sa dozeralo aj na to, či krčmár nenalieval opitému človeku. Ak opitý spôsobil verejné pohoršenie svojim stavom a vystupovaním, bol do vytriezvenia zatvorený.
  Z hľadiska bezpečnosti obce bolo dôležité i verejné osvetlenie . Strážna izba na obecnom dome musela byť celú noc osvetlená a bolo predpísané, že pri každom moste a pri križovaní ulíc horeli lampy. Museli byť čisté a vždy načas zapaľované. Na uliciach sa nesmeli túlať žiadne zvieratá a nikto nesmel rýchlo poháňať záprah na verejných cestách. Každý rok sa muselo v obci vybubnovať, že je potrebné učiť deti poriadku a zakazovať im samopašne sa pohybovať v blízkosti ciest a železnice.
  V obci nesmel jestvovať žiadny spolok, ktorý nemal povolenie od príslušného ministerstva.
  Obecné predstavenstvo dávalo veľký pozor i na tzv. hausirerov, ktorí pod zámienkou, že predávajú tovar, navštevovali viaceré domy a lákali naivné dievčatá, ktoré potom predávali do verejných domov. Podobne obec sledovala agentov s hospodárskymi strojmi, aby niekoho neoklamali a nespôsobili mu škodu. Pozor dávali aj na vysťahovaleckých agentov, ktorí pri svojom nábore brali od ľudí často podvodne peniaze. Pri vybavovaní žiadostí o vydanie cestovných pasov richtár vždy upozorňoval žiadateľov, že ani inde sa lepšie a ľahšie nežije a že svojim odchodom ochudobňujú vlastnú krajinu .Napriek tomu v Lysej bolo vysťahovalectvo veľmi silné. Okrem toho obyvatelia často odchádzali ako sezónni poľnohospodárski robotníci do Čiech a Nemecka  
  V obci sa mohol usadiť každý uhorský občan, ale len so súhlasom obecného predstavenstva. Za prijatie do obce platili remeselníci 50 korún, majitelia domov , poľa a obchodníci 100 korún. Osoby, ktoré získali obecnú príslušnosť platili 50 korún. Táto suma bola vždy určená na základinu pre chudobných.
  Medzi povinnosti richtára patrila aj kontrola dodržiavania jarmočných a iných štatútov, napr. o držbe zbraní - aby nespoľahivý človek nemal vo vlastníctve zbraň, ale i zabezpečenie odchytu túlavých psov, čistoty ulíc a pod.
  Richtár hral dôležitú úlohu nielen pri prevencii a udržiavaní zdravia občanov, ale aj v čase, keď už choroba prepukla. Ak niekto ochorel na chytľavú chorobu, museli ho izolovať od zdravých. Na jeho dom prilepili červenú upozorňujúcu kartu.
Keď choroba prepukla do epidémie, muselo predstavenstvo obce dozerať, či sú zachované všetky dezinfekčné opatrenia tak, ako ich nariadil lekár. Ak niekoho pohrýzol pes, museli psa chytiť a uviazať na reťaz kým neprišiel zverolekár. Len on mohol vylúčiť besnotu zvieraťa.
  Dôležitou stránkou obecného života bol stavebný poriadok. Každá obec mala vypracovaný regulačný plán, ktorý určoval, aká široká má byť vozová cesta v každej ulici, aké široké majú byť chodníky a v akom smere sa majú ťahať ulice. Regulačný plán sa pri povoľovaní stavieb musel prísne dodržiavať. Jeho zmenu musel odsúhlasiť obecný výbor.
  Stavebné povolenie na novú stavbu, resp. prestavbu staršej ,vydával slúžnovský úrad, ale žiadosť a plán prejednávali najskôr predstavení obce. Keď bola stavba ukončená, opäť ju prezrela obecná komisia, či boli dodržané všetky zásadné podmienky stavebného povolenia. Na základe jej dobrozdania vydal hlavný slúžny „bydliteľné povolenie“
  Okrem všetkých už spomenutých povinností, plnilo obecné predstavenstvo dôležité úlohy aj v tzv. sociálnej politike, t.j. v záležitostiach chudobných. Prirodzene, obec sa starala len o tie osoby, ktoré sa nedokázali samé o seba postarať a nemali žiadnych príbuzných, ktorí by im mohli potrebnú starostlivosť poskytnúť.
  O záležitosti chudobných a vedenie základiny chudobných sa vždy staral jeden veľmi zodpovedný človek v obci. Finančnú pomoc obciam poskytovala aj vláda. Základinu chudobných musela mať každá obec. Tvorila sa tak, že štát polovicu priestupkových pokút odvádzal obci, ale majetní občania do nej mohli prispieť financiami, darmi a podobne. Spôsob manipulovania so základinou stanovil vždy obecný štatút. Tieto peniaze sa nesmeli využiť inak ako pre chudobných .
  Dobrý, energický richtár a predstavenstvo obce mnoho urobili aj pri ochrane hospodárstva a majetku občanov. Výkonným pomocníkom richtára v tomto smere
boli poľní hájnici.
  Obecný richtár dal vždy začiatkom marca vybubnovať, aby si každý na svojom pozemku vyničil burinu a škodlivý hmyz. Toto mali radi najmä deti, ktoré usilovne zbierali húsenice, lebo za každých 100 kusov dostali dva haliere.
  Poľno-policajný zákon stanovoval, že každý hospodár bol povinný označiť medze svojho majetku. Kto to neurobil, tomu na jeho trovy medze vyznačilo predstavenstvo obce. Veľkým záujmom štátu v určitom období bolo pestovanie hodvábnika a vysádzanie jahôd. Kde to bolo možné, richtári túto snahu podporovali. Každý občan si samozrejme mohol vybrať len toľko húseníc, koľko bola rodina -mladí i starí - schopná opatriť. Na pestovanie ovocných stromov a jahôd slúžili obecné školy - štepnice. Takáto škôlka musela mať obchodný plán podľa príslušného stoličného štatútu. Richtár určil, aké stromy sa budú pestovať. V Lysej vznikla obecná škôlka v roku 1863 na výmere 300 siah. Pestovali v nej 120 šľachtených a 500 planých jabloní, 100 kusov šľachtených a 800 kusov planých hrušiek a 1000 planých sliviek. Keď obec v roku 1875 odovzdávala škôlku katolíckej ľudovej škole, bol to už ohradený pozemok s rozlohou 1200 siah.  
  Obecné predstavenstvo spisovalo dobytok u všetkých hospodárov v obci. Podľa tohoto súpisu sa nielen prideľovali pastevné trovy, ale u nikoho sa nedal len tak ľahko skryť ukradnutý dobytok. Na spoločnú pašu sa mohol vyhnať len zdravý dobytok a po určenej ceste. Napájadla museli byť mimo dediny.
  Na každý kupený kus / rožný statok,koňa, ošípanú, ovcu, kozu / musel mať majiteľ pas. Kto vydával pasy na dobytok rozhodol vždy obecný výbor. Za ošípané sa platil „4-halierový štempel“, za teliatka do dvoch rokov a žriebätká 12-halierový a za starší statok 20- halierový „štempel“. Za vystavenie pasu sa platilo 10 halierov.Za prepis kúpeného zvieraťa platil kupec 6 halierov. O vydaných pasoch a prepisoch sa viedol denník. V obciach, ktoré ležali od hranice krajiny vo vzdialenosti do 40 kilometrov, evidoval stav rožného statku manipulant pasov. Trovy za to padli na príslušnú obec. Pasy uhynutých zvierat sa museli odovzdať, aby sa nedali zneužiť.
  Každá obec určila miesto na bitúnok /bijáreň/. Musela sa postaviť mimo obce, aby nekazila povetrie.
  Osobitné zákony upravovali starostlivosť, manipulovanie a ochranu hôr. Každá hora sa mohla využívať len v rozsahu stanovenom obchodným plánom., ktorý presne určoval, ktorá čiastka hory a kedy sa môže vyrúbať. O ochranu hôr sa starali vyškolení horári pod vedením polesných.
  Aby mala obec dobrý kontakt so svetom, musela mať dobré cesty. Najdôležitejšie boli obecné premávkové, alebo vicinálne cesty, ktoré spájali viacero obcí.
Obecné predstavenstvo dohliadalo i na to, aby mal každý čeľadník a robotník čeľadnú alebo robotnícku knižku. Domáca čeľaď, fabrickí ,priemyseľní robotníci a tovariši dostávali služobné a pracovné knižky od hlavného slúžneho. Boli však vydané len na základe obecným predstavenstvom vydaného opisu osoby. Dvorná čeľaď a poľnohospodárski robotníci, ku ktorým patrili aj pri cestách a železniciach pracujúci robotníci, tzv. kubikoši, hôrni robotníci a pod., dostávali robotnícku knižku od obecného predstavenstva. Všetci čeľadníci a robotníci sa pred nástupom do služby museli hlásiť u obecného predstavenstva, ale fabrickí, remeselnícki a kupeckí robotníci u hlavného slúžneho. Vrchnosť, obecná i stoličná, potom dozerala na podmienky ich práce. Obec mala právo kontrolovať, či majster oznámil učňa na úrade a s jeho rodičmi uzatvoril právoplatnú zmluvu. Väčšina remeselníkov v Lysej však pracovala bez tovarišov. V roku 1828 medzi obchodníkov a remeselníkov patrili Juraj Janíček, arizátor panskej krčmy, Adam Hazdola, mlynár, ktorý pracoval po celý rok bez tovariša, Andrej Teško, obuvník bez tovariša, Lukáš Tuček, kováč, tiež bol bez tovariša. Ján Slabík, podželiar, ktorý býval v panskom dome, bol tkáč a nemal pomocníka ani učňa. Ján Crdam a Tomáš Krementovský vlastnili spoločne mlyn, ktorý mlel počas celého roka, ale tovariša tiež nemali. Začiatkom 20 storočia sa už tento počet zmenil. V roku 1913 bolo v Lysej 25 samostatne pracujúcich remeselníkov mužov a 8 žien. Domácim priemyslom sa zaoberali 3 muži. Medzi remeselníkov patrili kováči /v obci boli 4/, hrnčiari a tehliari /5/ , stolár /1/, koželuhovia /2/, krajčíri /3/, obuvníci /2/, mlynári /6/, mäsiar /1/, murár /1/. Títo remeselníci už mali 11 pomocných robotníkov, 1 učňa a 5 sluhov.  
   
  Takto akosi sa odvíjal každodenný život v Lysej, o ktorej v roku 1866 napísal vo svojom hlásení podžupanovi obvodný notár František Horváth, že „je to obec, ktorá má 2000 obyvateľov, katolíkov, evanjelikov a židov. Staré pomenovanie bolo vždy Lysá, najnovšie niekde ju nazývajú Lešov. Nevie sa nič o zaľudnení obce. Susedné obce sú Lúky, Lazy, Dubková, Zubák, z moravskej strany Strelná, Francova Lehota a Senica. Východne od Záriečského chotára leží vrch Makytka, miestne pozemky a priekopy sa tu rozkladajú na Javorníku a na Kýčerke sa nachádza niekoľko rolí. Javorník od chotára Lazov je neúrodný. Tiež Paseky sú neúrodný vrch. Oráčiny a lúky sa nachádzajú na Hrnčiarovom vřšku, na Šuškovom vrchu. Od Dubkovského chotára sa nachádzajú pozemky, pasienky a lúky a na vrchu býva niekoľko rodín. Tiež Hrebeň od Dubkovského chotára je len strmý a kamenistý. Na Skalkách sú oráčiny a miestami lúky. Od chotára Lúk je Medník, od východu s pozemkami, kopcami a údolím, kde tečie jarok s podobným menom, ktorý v čase jarným záplav zvykne narobiť veľké škody. Od chotára Lúk a Zubáka sú Viechy a Bačový potok, ktorý je vysadený malými bučkami. V hornej časti, patriacej do Lysej, býva 5 rodín. Pod ihličnatým lesom v Krkoškovej býva jedna rodina - Krcho. Na vrchu Hamalová poľana je bukovo-ihličnatý les a pod ním sa nachádzajú úrodné polia, lúky a pasienky. Pri lúkach vyteká veľmi zdravá voda. Od Strelnej na západ je kopec
Kovarovie, ktorý prechádza na vrch Kobylinec, ktorý je neúrodný a býva pod ním jedna rodina. Od moravských hraníc vyčnieva vrch Kobylia hlava, na ktorom býva niekoľko rodín. Ďalej je kopec Uhlavica a jarok. Na úrodnom vrchu Nazarov sa nachádzajú polia a lúky. Na hraniciach s moravskou Senicou je Planá hora - bukový lesík. Na vrchu Kýčere sa miestami tiež nachádzajú polia. Neúrodný je vrch Benadín, ktorý siaha úplne až po Makytku. Pod ním je smrekový a bukový les“. V obci evidovali 1307 kusov pozemkov / napríklad Viechy, Kozinové, Kolárové, Niva, Krhlisko, Poľana, Mičovec,Minarovec,Kovárové, Príkré, Strčihlava,Rolov, Pod Planú horu, Za Kýčeru, Javorník, Pasecké, Diel,Lazy, Hrebeň, Skalka, Strané, Javorová Hora, Niva, Kopanice a iné. Najbohatší gazda v tom období bol Filip Wälder, ktorý vlastnil 104 uhorských jutier zeme. Ďalej to boli gazdovia Juraj Brindza Turčík , Ján Brindza, Juraj Drdák, Ján Erdek, Emanuel Formánek, Vojtech Formánek, Alojz Formánek, Henrich Gross, Ján Hamala, Ignác Hamala, Ferenc Klein, Adolf Klein, Martin Klagoš, Salamon Knopfelmacher, Jozef Krátky Oborský, František Kapusta, Andrej Luliak, Ján Mrník, Jozef Mrník, Štefan Miškár,Juraj Malovec , Marin Ondrička, Ján Paškala, Štefan a Ján Potrhák, Anton Potrhák Panáček, Matej Plevák, Andrej Peknoš, Ján Škulán, Ján Sieklik, Jozef Smolka, Štefan Šulík /pod Poľanou/, Andrej Šeššo. Najbohatší želiari Juraj Vlček a Vendelín Veteška vlastnili prevažne len pôdu v intraviláne. Okrem toho 38 osôb vlastnilo ornú pôdu, niektorí len lúky alebo pastviny. Na viacerých miestach, najmä v intraviláne obce, boli pozemky, ktoré patrili Lednickému panstvu. Fara v Lysej mala 14 uhorských jutier 553 siah pozemkov / v intraviláne to boli napr. Viechy, Pod Úvrati a pod./, Rímsko-katolíckej škole patrilo 6 uhorských jutier 178 siah / napr. pasienky Niva/, verejná škola mala na Strčihlave a Diely 7 uhorských jutier a 622 siah. Cintorín v Lysej mal 4940 siah, teheľňa 600 siah, kameňolom 1200 siah. Obec mala v držbe 83 uhorských jutier a 930 siah pôdy. Urbárske lesy tvorili časti na Benadíne, Za Kýčeru, Pasečky, Viechy, Niva, Hrebeň a Planá Hora.
  Od druhej polovice 18. storočia sa aj v poddanských dedinách začala javiť potreba pečatidiel. Pri prudkom vzraste administratívneho styku župy s dedinami v dôsledku urbárskej reformy ,musela župa vzhľadom na všeobecnú negramotnosť obecných predstavenstiev vyžadovať, aby pečať slúžila ako legitimácia dedinského richtára namiesto podpisu.Bol to dôkaz, že pečaťou opatrený doklad vydáva sa s vedomím richtára i celej obce. Pečať tak zastupovala funkciu vlastnoručného podpisu.
  V Lysej používali oválnu pečať s priemerom 26x30 mm, datovanú rokom 1771. Obnovená bola v roku 1841. V obraze bol vo vencovom poloblúku letopočet 1841, nad ním iniciály O I T L /?/, nad tým korunka. Kolopis: SIGIL/LVM POS/ ESIONIS LISZA 1771. Toto pečatidlo obec používala ešte v roku 1873.
  Lysá, ktorá má ešte dnes v chotári kopanice, mala vždy roztratenú zástavbu. Centrum obce sa sústredilo okolo hradskej. Moderná výstavba postupne nahrádza domy z 19.storočia. Tieto boli zrubové so sedlovou šindľovou strechou, často omazamé a obielené. Domy mali výšku a pavlač v časti vedúcej do komory.


OBYVATEĽSTVO A DOMÁCA REMESELNÁ VÝROBA.

  Dnes na počet obyvateľov bohatá Lysá mala v roku 1598 14 domov, v roku 1720 295 domov a 338 rodín, 1943 obyvateľov. V roku 1828 to už bolo 288 domov a 2523 obyvateľov. V rokoch 1839 - 1844 sa počet duší pohyboval od 1974 do 1994. Začiatkom 20. storočia počet obyvateľov opäť vzrástol V roku 1900 žilo v Lysej 2057 ľudí, z ktorých sa 954 venovalo poľnohospodárstvu a 138 remeslám. V obci žilo 969 mužov a 1088 žien. Detí do 6 rokov bolo 412, od 6-11 rokov 324, 12-14 ročných bolo 168, 15-19 ročných 202, 20- 39 ročných bolo 508, od 40 -59 rokov bolo 354 a nad 60 rokov bolo 89 občanov. Slobodných obyvateľov bolo 1245, ženatých 696 a ovdovelých 116. K maďarskej národnosti sa hlásilo 12, k nemeckej 43, k slovenskej 1977 a k inej 25 obyvateľov. Maďarsky vedelo hovoriť 36 osôb. Podľa náboženstva sa Lysania delili na 1963 katolíkov, 46 evanjelikov a 48 židov. Čítať a písať vedelo 707 obyvateľov. V obci bolo 373 domov, z toho 11 bolo postavených z tehál a 362 z dreva. Všetky domy boli pokryté šindľom. Vlastné remeslá vykonávalo 42 mužov a 9 žien. 4 muži sa venovali domácemu priemyslu. Kováči pracovali v Lysej šiesti, 6 osôb pracovalo s kamením a hlinou /neboli však ani hrnčiari ani tehliari/. Okrem toho bol v Lysej l koželuh, 2 krajčíri, 1 obuvník. Mlynárov bolo 7, pekár l, mäsiari a údenári 2, murár 1 a krčmár l. V tom období patrila Lysá spolu s Dubkovou, Lazami, Lúkami, Mestečkom, Vydrnou, Záriečim a Zborou do notárskeho obvodu Lúk. Najbližšiu poštu mali Lysania v Púchove. V roku 1906 mala obe 5599 katastrálnych jutier zeme a 2056 obyvateľov.  
  Väčšina obyvateľstva boli poľnohospodári - roľníci, chovali dobytok, spracovávali drevo. Popri poľnohospodárstve sa však zaoberali aj domácimi remeslami - výrobou papúč, výšivkárstvom, košíkarstvom, tkáčstvom ,šitím krojov a iným.
  Papučiari vyrábali rôzne druhy papúč pre mužov, ženy aj deti. Vyrábali ich z valchovaného súkna. Prevažne používali čierne súkno. Podrážky zhotovovali tiež z hustého valchovaného súkna, ktoré spolu zošívali tzv. „mrežovali“ v niekoľkých vrstvách do určitej potrebnej hrúbky. Okrem papúč z jemnejšieho farebného súkna a iných materiálov vyrábali prezuvky, tzv. pantofle. Ozdobovali ich rôznymi ozdobami, napr. drobnými gombičkami, farebnými kytajkami a pod. Podrážky na prezúvky zhotovovali z jemného súkna, hodvábu, alebo jemného kordovánu.  
  Dňa 28. septembra 1912 požiadala expozitúra ministerstva poľnohospodárstva v Žiline hlavného župana o posudok k návrhu na vybudovanie podniku na výrobu papúč a súkennej obuvi v Lysej. Štát mal poskytnúť výpomoc 10850 korún, z ktorách 6050 korún sa malo venovať na nákup strojov, 4500 na nákup potrebného tovaru a zvyšok mal byť prevádzkový kapitál. Malo sa tam vyrábať 100 000 párov obuvi Zo zisku z predaja sa malo použiť 20 000 korún na mzdy. Peňažné záležitosti podniku malo mať na starosti úverné družstvo, utvorené v obci, predaj výrobkov expozitúra, ktorá mala dozor nad podnikom a revíziou hospodárenia.Na návrh slúžneho hlavný župan zriadenie tejto výroby neodporučil.
  Výšivkári sa špecializovali na vyšívanie hodvábom alebo zlatom. Zdobili liturgické rúcha, ktoré boli zvyčajne zhotovené zo zamatu, brokáru alebo hodvábu. Vyšívali rôznofarebnými hodvábnymi niťami, striebornými či zlatými niťami a na
výzdobu používali aj perleť a farebné kovy.Toto remeslo bolo veľmi zriedkavé. V Lysej zrejme používali na vyšívanie menej nákladný materiál.
  Košikári sa zaoberali výrobou rozličných druhov pleteného tovaru z prútia, niekedy vystuženého drevom. Boli to rôzne druhy košov a košíkov, noší, košín na bričky a vozy a pod.Ich výrobky sa používali v každej domácnosti. Tieto výrobky vyrábali z nelúpaného vŕbového prútia. Z lúpaného vŕbového prútia vyrábali honosnejšie výrobky.
  Tkáči vyrábali ľanové a konopné plátno na krosnách. Bol to veľmi hľadaný, potrebný, no súčasne nesmierne veľa práce si vyžadujúci produkt. Okrem toho vyrábali tiež barchet, hrubú bavlnenú tkaninu na pracovné odevy. Potrebnú priadzu pre svoje výrobky nakupovali u sedliakov.
  Lysej sa dotkol aj počiatok manufaktúrneho obdobia ľahkého priemyslu. Prvá manufaktúra na súkno vznikla v roku 1725 v Banskej Bystrici,. Jej zakladateľom bol obchodník Teofil Sterz s dvoma spoločníkmi. O desať rokov neskôr /1736/ vznikol najväčší manufaktúrny podnik na Slovensku vôbec - šaštínska kartúnka, založená rímsko-nemeckým cisárom Františkom Lotrinským. Od svojho založenia mala spolu s banskobystrickou kartúnkou monopolné postavenie v celej rakúskej ríši. Podnik hľadal pradiarov zásadne v najchudobnejších hornatých oblastiach Slovenska. Šaštínska kartúnka chcela pradenie rozšíriť až po Košice. Vzhľadom na poskytované mzdy bol tento plán nereálny. V postupe smerom na východ sa kartúnka dostala až do Lysej, kde si vybudovala veľkú ústrednú faktóriu, z ktorej zadávala prácu 3200 ľuďom z 20 obcí. Faktori organizovali manufaktúre domáce pradenie práve prostredníctvom faktórií, centier, sústreďujúcich najmenej 12 -150 pradiarov a česáčov. Boli však aj také faktórie, ktoré sústreďovali aj do tisícky domácich robotníkov. Faktori pochádzali z rôznych vrstiev obyvateľstva. Boli medzi nimi úradníci, rôzne slobodní ľudia,mestský patriciovia, obchodníci a gramotní ľudia. Všetci faktori, ktorí mali na starosti výrobu priadze, boli zamestnancami manufaktúry, ani jeden nepracoval vo vlastnej réžií.
  Priadlo sa celý rok, no hlavnou pradiarskou sezónou bola zima. Systém domácej práce bol veľmi dôkladne zorganizovaný, V manufaktúrach na výrobu bavlnených textílií bola surová bavlna rozdelená na kôpky o váhe jedného funta. Každá kôpka bavlny sa najskôr dostala k česáčovi, ktorý mal za povinnosť zbaviť ju nečistoty a potom učesať. Na odpad mal dovolené dva lóty. Ním učesanú bavlnu odovzdával faktor na ďalšie spracovanie pradiarovi, u ktorého sa počítalo z odpadom vo váhe jedného lótu. Jeho úlohou bolo upriasť bavlnu čo najjemnejšie, no v niektorých obdobiach, keď sa jemnejšie textílie menej vyrábali, hranicu jemnosti mu mohol určiť faktor. Pradiar bol povinný upradenú bavlnu aj namotať na presne stanovenú
dĺžku 2 1/8 viedenského rífa a to tak, že jedno pradeno mal vytvoriť zo 700 takto nasnovaných nití. Počet pradien zhotovených z funtu bavlny bol súčasne číslom jemnosti priadze. Koľko pradien určených rozmerov z každého funtu bavlny pradiar urobil, podľa toho bol odmeňovaný. Od 60. rokov 18. storočia to muselo byť aspoň 10 pradien, priadza v menšom počte pradien sa už vtedy považovala za nepodarok. Kvalita bavlnenej priadze sa pohybovala medzi 10 -25 pradenami z funta. Najschopnejší pradiari dokázali vyrábať ešte jemnejšiu priadzu. Manufaktúre záležalo, aby mala rovnomerne upradenú priadzu a preto spravidla nepovoľovali ten istý funt priadze spracúvať viacerým pradiarom. Pradenie ako vedľajšie zamestnanie však bolo veľmi slabo platené. Ekonomickou nevyhnutnosťou to bolo len pre najchudobnejších. Aj tí však, keď klesli ceny potravín, pradenie zanechávali a tak boli obdobia, keď priadli len deti a vdovy - dôchodkyne. To platilo aj o pradení na dedinách.
  O pozdvihnutie domáceho priemyslu sa starala aj župa. V roku 1905 usporiadal Župný hospodársky a lesnícky spolok v Lysej a Mníchovej Lehote kurz hospodárskeho domáceho priemyslu. Kurz získal aj peňažnú podporu vo výške 1000 korún od Ministerstva poľnohospodárstva.

 
 
F A R N O S Ť  A  K O S T O L
   
  Farnosť v Lysej vznikla v roku 1787. Dovtedy bola obec filiálkou Lúk. Veriaci mali vtedy do kostola dve a pol hodiny cesty. V roku 1766 bolo v Lysej 9 sedliackych usadlostí, ktoré dávali na faru v Lúkach po 15 denárov, spolu 1 zlatku a 35 denárov. Okrem toho dávali jednotlivo korec pšenice, čiže spolu 6 a3/4 merice po 70 denárov, v celkovej hodnote 472 denárov. Pre faru pripravovali aj deväť vozov dreva po 15 denárov. Želiari dávali 10 denárov a podželiari 5 denárov. Celkový príjem fary v Lúkach od obyvateľov Lysej bol 8 zlatých a 175 denárov.
  V roku 1787 bola Lysá povýšená nitrianskym biskupom Františkom Xavierom Fuschom na samostatnú farnosť. Od roku 1787 sa v Lysej začala viesť samostatná matrika pre pokrstených, sobášených i zomrelých a celá obec začala žiť novým cirkevným životom. Prvým kňazom sa stal od 1. januára 1788 Štefan Hesterény. Po ňom nasledovali Juraj Jakuš /od roku 1796/, Tomáš Počarovský /1 mesiac/, Juraj Bortsányi / 1798/, Ján Hidvéghy / 1818/, Michal Cingel /1832/, Ján Anton Pirner /1832/, Jozef Zaymus /1846/, František Strakovič /1848/, Anton Balogh /1850/, Ján Peťovský /1851/, Ján Černyei /1858/, Štefan Ručka /1858/, Andrej Hrabovec /1872/, Ján Peťovský /1874/, Jozef Metzetis /1879/, Karol Zlathazy /1879 - 1899/, Štefan Stolárik /1913/ , Štefan Spusta /1918 - 1934/, Juraj Jakuš/1934 -1938/, Tomáš Komár/1938-1942/ Ján Kutiš /r.1942 – pôsobil 4 mesiace/, Filip Beňačka /od 1. júla 1944-1948/, PhDr. Albert Masár/1948-1986/, p. farár Oliš /1986 -1990/, Milan Jedinák /1990 – 2001/, Mgr. Pavol Mičúch /od r. 2001 /

Obyvateľstvo obce bolo vždy prevažne katolícke. Podľa stoličného súpisu z roku 1789 bolo v Lysej 314 katolíckych a 12 nekatolíckych rodín. Židia v tom období v obci ešte neboli. Až v roku 1851 sa 2121 obyvateľov Lysej hlásilo ku katolíkom, 3 k evanjelikom a 6 boli židia. O tri roky neskôr sa pomer zmenil : 2100 katolíkov a 6 židov. V roku 1913 žilo v Lysej 2330 katolíkov, 34 evanjelikov a 28 židov.  
  Obec sa rozhodla vybudovať vlastný kostol podľa projektov z roku 1800. Bol postavený v roku 1824. Celkové náklady tejto stavby činili 5 195 zlatých a 3 grajciare. Realizácia prevýšila pôvodne plánovaný rozpočet o 929 zlatých a 24 grajciarov. Pri stavbe sa spotrebovalo 138 700 tehál, 2465 meríc vápna, 3286 fúr piesku, 18 centov železa na zvieranie. Na stavbu a lešenie sa minulo 8 kubických siah trámov, 7 kubických siah žrdí, 36 kusov dreva na vypchávky a poťahy, 5 siah dlhého dubového dreva, 270 kusov dosiek, 63 300 kusov šindlov, 9200 kusov laťových klincov,95 000 šindľových klincov a 200 kusov nárožníkových klincov.  
  Pri znovuvýstavbe klenby kostola v roku 1819 došlo k nešťastiu, pri ktorom sa vážne zranili Ján Fajkráb z Broumova ,Jozef Fojt z Vlachovic na Morave, Ján Matocha, nádenník z Lysej a 7. mája 1819 pochovali Juraja Planku, výslužilca z Lysej.  
  Súčasne so stavbou kostola bola vybudovaná aj fara za 1796 zlatých a 52 grajciarov. Maštale a šopa, ako príslušenstvo fary, postavili za 618 zlatých a 15 grajciarov.  
  Klasicistický kostol svätého Štefana v Lysej bol opravovaný v roku 1959. V súčasnosti je to jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria a vstavanou vežou, zaklenutá troma poľami českej klenby, zbiehajúcej medziklenbovými pásmi do profilovaných nástenných pilierov. Objekt má hladkú fasádu, nad vchodom je datovanie. Hlavný oltár je z roku 1824 s novou ústrednou plastikou sv. Štefana kráľa. Bočné oltáre sú zasvätené Blahoslavenej Panne Márii a zmŕtvystaniu Krista. Zvon vo veži je od zvonolejára P. Bohuša z Banskej Štiavnice. Bol do Lysej prenesený v roku 1776 zo zoborského kláštora.




 






























































































































































































 

 

Posledná úprava Piatok, 26 Jún 2009 21:27
 

Prihlásenie



Štatistika webu

Členovia : 588
Článkov : 779
Webové prepojenia : 39
Počet zobrazení obsahu : 774833

Kto je online

Máme online 15 hostí 

Návštevnosť

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes113
mod_vvisit_counterVčera86
mod_vvisit_counterTento týždeň384
mod_vvisit_counterMinulý týždeň917
mod_vvisit_counterTento mesiac2200
mod_vvisit_counterMinulý mesiac3286
mod_vvisit_counterVšetky dni523300

Tvoja IP: 54.161.77.30
,
Today: Okt 17, 2018

SMS Info

Hľadaj!

Náhodné fotografie

Error opening the path to CpmFetch/domains/lysapodmakytou.sk/public/www_root/galery/cpmfetch
name of configuration file:/domains/lysapodmakytou.sk/public/www_root/galery/cpmfetch/cpmfetch_config.php
Please recheck the path for cpmFetch and the name of the configuration file at the module Backend

Lysá pod Makytou